Dobrák

Nočné sídlisko bez jediného svetla má niečo do seba. Nesvietili okná, nesvietili pouličné lampy. Ľudia do tejto tmy príliš nechodili, držali sa v štvrtiach kde svetlo fungovalo. Pod poslednou fungujúcou pouličnou lampou, na pokraji čierno čiernej tmy stálo mladé žieňa. Jedno z takých, ktoré musí byť pre polnocou doma. Telefonovala mame a prosila ju nech ju príde zobrať, že ona sa bojí. Mame sa viditeľne nechcelo, možno sa tiež bála.

Mám slabosť pre potencionálne svokry. Podišiel som k žubrienke bližšie a spýtal som sa:
„Mám ťa odprevadiť?“
Babenka vyvalila mojím smerom oči, z tej tmy však mohla zbadať len záblesk mojich zlatých stoličiek ako som sa na ňu uškŕňal.
S bojovým výkrikom „Mamíííííí!“ sa rozbehla smerom domov. Nenažraná sa za ňou s brechotom pustila a žieňa preplo na druhú kozmickú rýchlosť. Doma musela byť skôr ako sa potencionálna svokra vyzula z papúč.