Nedeľný obed ako spoločenská udalosť týždňa

Poprehadzoval som mrazák a našiel jednu zapadnutú pizzu. Vyblednuté farby na krabici hovorili o postaršom veku, dokonca sa mi zdalo, že firma, ktorá tieto mrazené produkty vyrábala, už pár rokov na trhu nie je. Pridaním nových ingrediencií v podobe plesnivého syra a suchej salámy zatiaľ získal každý pokrm nové chuťové rozmery. Syr nebol kupovaný plesnivý, v mojej chladničke veci zrejú a získavajú na kvalite ako víno vo vínnej pivnici.

Rozpálil som rúru na povinných 250, po jej otvorení ma ovalil hustý čierny dym. Niečo sa tam škvarilo a tom som tam pizzu ešte nevložil. Žeby predchádzajúca pizza? Nevidel som v rúre nič, ona v živote tiež nič iné ako mrazené pizze, ale kuchyňa bude smrdieť ako kafiléria pre šialené kravy hodnú chvíľu. Plech pri vsúvaní vykazoval isté známky lepkavého odporu, lepším pritlačením som ho tam narval. Hrubá sila je riešenie na takmer každý problém.

Tak nechutné žrádlo som mal naposledy asi na základnej škole v podobe pľúcok na smotane. Doteraz si spomínam ako sa mi v hube kúsky mazľavých pľúcok tiahli ako husté zelené sople tesne pred vyflusnutím kvalitného chriachlu. Začal som spomínať na svojho deda, ktorý mi už ako malému zasranovi vtĺkal do hlavy zásadu:
„Všetko čo telo opúšťa rozkoš sprevádza.“
Tváril sa, že tým myslí aby som sa dobre vycikal a vykakal, ale tie nezbedné vatry zvrchovanosti v jeho očiach hovorili, že to má hlbší rozmer.

Neskôr som pochopil, že dobre sa vygrcať po väčšom množstve alkohole je tiež fasa vec. O vyprázdnení mieškov ani nehovorím. Dedova múdrosť radila vyvrátiť, tu som si však spomenul na Grgu Pitiča, ktorý sa prežral pri poslednej zakáľačke a pri grcaní stisol zuby a mrmlal:
„Riedke pustím, husté zostane.“
Gurmán.

Radšej som si spravil novú kávu, dúfajúc, že ma preženie a bude mi zase fajn.