Quo vadis

Osoba neidentifikovateľného pohlavia a veku sediaca v invalidnom vozíku bola zababraná žrádlom po celom ksichte, zároveň na mňa úpenlivo pozerela ako dieťa na PlayStation2 vo výklade. Tak som na „to“ čumel naspäť. Hovoriť to nevedelo, len to čosi mumlalo a vypľúvalo stravu, ktorú do neho tlačila starostlivá matka. Oči prezradia najviac. Oči to malo mladé avšak nekonečne prázdne, žiadna radosť zo života, žiadna otázka, ktorá sa kladie ako small talk novo prísediacim ľuďom. Živoriaca bytosť nechápajúca existenciu bytia ako ju poznám ja, možno nechápajúca vôbec nič.

Prezrel som si rodičovský pár, okolo štyridsiatky, taktiež žiadna radosť zo života. On automaticky prežúval, ona mechanicky lyžičkovala do bublajúcich úst. Počul som nevydané vzdychy. Obidvaja strhaní, zvráskavaní, v počte vrások a záhybov sa však nechytali na zošúverené stvorenie vo vozíku.

Mechanicky som začal hrabať vidličkou v haluškách a rozmýšľal som či to zmení moje ponímanie a cítenie života, veď toto budem teraz vidieť takmer každý deň.