Ružový čaj

Na letisku v Prahe na Ruzini všetko prebiehalo veľmi rýchlo, najskôr vytiahli jednému týpkovi z batohu za igelitku čerstvých kokových listov. V duchu som sa smial, keď chceš pašovať takéto veci, tak si ostrihaj dredy a ohoľ to páperie na tvári. Zaspomínal som si ako sme tie listy žuvali, jeden za druhým, pri stúpaní na horské končiare. Lístočky dávali zabudnúť na pocit únavy, žiaden problém s riedkym vzduchom. Jeden prudérny nemecký párik listy odmietol, aj keď nám ich dával samotný sprievodca, vedel prečo. Párik sme kriesili k životu, nešlo sa im nadýchnuť vzduchu veľmi skúpeho na čiastočky kyslíku. Sprievodca im nasilu natlačil do úst prírodnú žuvačku vo forme kokových listov a ochvíľu behali ako kamzíky.

Z kokovo omamných spomienok ma vytrhol colník. Pri pohľade na upoteného uniformovaného človiečika som sa cítil suverén ošľahaný juhoamerickými vetrami. Po obligátnych otázkach nasledovala rozhodujúca:
„Produkty rastlinného pôvodu dovážate?“
„Nie. Vlastne áno, na letisku som si kúpil čaj.“
„Tak sa na neho pozrieme.“

Vytiahol som balenie čaju. Colník roztrhol celofánový obal na krabičke a vytiahol jeden balíček, tu sa však podobnosť s prípravou pigi čaju končila. Obsah tohto balíčka nasypal do neznámej čírej tekutiny. Tá zachvíľu zmenila farbu na príjemnú ružovú. Na colníkovej tvári prebehol úškrn. Vtedy som pochopil, kurva, ružová nie je dobrá. A už sme frčali smer Pankrác.

Vstupná prehliadka, najskôr prešacovanie, potom rýpanie sa v osobných veciach. Následne sme sa mali vyzliecť donaha, oprieť o stenu a roztiahnuť nohy. Keď som videl ako si fúzatá policajtka naťahuje chirurgické rukavice a dôkladne po nich rozotiera krém, riadne mi stisklo prdel.
Našťastie prizerajúci sa policajt zamrmlal: „To sú len čajíčkári.“
Zadok som mohol zase povoliť a nasledovala eskorta do cely.

V dvojmiestnej cele už bol jeden obyvateľ, asi 2 metre, 120 kíl. Zase mi stisklo šunky, keď som si spomenul na všetky americké filmové trháky z prostredia väzníc. Moldavec, ako som neskôr zistil, sa však mňa bál viac ako ja jeho. Chytili ho pri bežnej kontrole na Václaváku, mal pri sebe 20 pasov rôznych štátov, všetky na svoje meno. V noci som ho ešte musel ukľudňovať, keď som sa zobudil ako trieska hlavou o stenu. Riadne šupy, ale lebeň mal poriadnu, vydržala. Ráno prehliadka na celách, jedno pohladenie obuškom som schytal od bachara po krížoch lebo som nemal ruky opreté na nakreslených kruhoch.

Potom som si konečne znovu mohol zavolať. Láskavo som dostal k dispozícií aj vytrhnuté stránky z telefónneho zoznamu so zoznamom právnikov. Našťastie som sa dohodol hneď s prvým. Vonku som bol behom desiatich minút ako sa do toho pán JUDr. obul. Raz darmo, keď človeku namiesto zrozumiteľných slov z úst prúdia len paragrafy, tak si môže dovoliť aj dodrbať policajtov ako mi to predviedol môj právny zástupca.

Nedávno som si so škodoradoťou prečítal, že kolumbijci začali vyrábať vlastnú verziu Coca Coly, namiesto kofeínu tam dávajú koku, už viem ako dopadnú niektorí turisti po návrate domov. Ja odvtedy nepijem čaj, neznášam ružovú farbu a frajerku som poslal študovať právo.

------------------------------------------

Z policajnej zápisnice:
Balenie sušených bylín obsahuje relevantné stopové prvky koky. Destiláciou vylúhovanej esencie je možné extrahovať kokaín pre ďalšie použitie.

Preložené do ľudskej reči:
Z jedného balenia čaju, 40 vrecúšok, bolo možné pomocou aparatúry za cca. 300 tis. USD vyťažiť 0,02g kokaínu pri trhovej cene 3.000 Sk/g. Sa oplatí, nie?