Bývam u svojej sesternici Eržiky. Eržika vyrastala tiež u nás na dedine a v Bratislave žije už dva roky. Kúpila si veľmi veľký dom pod tým veľkým partizánskym pomníkom, všetci to volajú slávim, nerozumiem prečo. Ešte som tam nikoho nevidel nič sláviť, všetci sa tam len tak ticho prechádzajú. Sesternica má veľmi ťažkú prácu, preto si ten dom mohla dovoliť. Chodieva len na nočné. Vždy sa ráno sťažuje, že ju bolia nohy a kunčafti boli grobiani. Neviem kto je to kunčaft, ale asi niekto dôležitý lebo keď jej nejaký zavolá na mobil tak okamžite príde aj taxík a Eržika ide za tým kunčaftom. S tými boľavými nohami som sa jej snažil poradiť nech nosí tie isté pohodlné filcáky ako ja. Nemôže, ževraj tie jej smiešne vysoké podpätky sú uniforma, nerozumiem aká uniforma, keď si každý deň dáva minisukňu. Nechápem prečo, veď môže nachladnúť. Minule hovorila, že chytila tripla, keď som sa opýtal čo je to za šport, tak mi povedala, že som sprostý Ďuro z dediny, nerozumiem prečo. U nás na dedine mi všetci hovorili, že mám ísť do mesta, ževraj tam sa môj defekt medzi toľkými ľuďmi stratí. Cestou do Bratislavy som naozaj dostal defekt. U nás doma vedia všetko.
Eržika hovorila, že v Bratislave sa žije rýchlejšie ako u nás. Mala pravdu. U nás na dedine sa pobijeme až keď zatvárajú krčmu. Tu som dostal po papuli hneď pri vchode, lebo som takému veľkému chlapovi pri dverách nechcel odovzdať svoju obľubenú sekerku čo nosím za opaskom. Nerozumiem prečo. Dúfam, že si na vás zvyknem a že vás konečne pochopím.
