Dovtedy tu budeme pomaly nariekať v beznádeji, ako je všetko nanič. Budeme tieto pocity vylievať na sociálne siete, aby sme sa necítili v tejto žbrnde sami. Budeme hľadať vinníkov, ktorí za to môžu. Budeme veriť v tajomné sily, ktoré sa proti nám, úbožiakom, sprisahali. Budeme veriť, že príde iná, väčšia sila, ktorá to tu za nás dá do poriadku.
Budeme sa prizerať, ako mladí, tvoriví, talentovaní a šikovní medzitým poodchádzajú. A my, ostatní, budeme naďalej vytvárať krajinu konca. Krajinu, v ktorej nechceme, aby naše deti žili. Budeme ich posielať do zahraničia na štúdiá alebo za prácou. Budeme im hovoriť: Ani sa sem radšej nevracajte. Nemá to zmysel. Choďte niekam, kde systém (demokracia) funguje, budú sa k vám správať slušne, tolerantne, dokonca sa budú aj usmievať.
Veď tu, v krajine konca, tých dôvodov na úsmev nie je veľa. Aj ja začínam mať na tvári ten namosúrený a ustarostený výraz. Výraz človeka, ktorý tu bude musieť ostať až do konca. Veď už nie som mladá a nemám ani našetrené na život na nejakom peknom ostrovčeku v mori.
Budem sa prizerať, ako sa tu niektorí budú mať dobre, pretože si ešte vždy nájdu niečo, čo si v krajine konca môžu uchmatnúť. Prečo by si aj neuchmatli, keď im na tom, čo príde po konci, nezáleží.
A potom sú tu ďalší, čo veria v jednoduché riešenia, teda, že stačí nájsť vinníkov, obmedziť ich práva, a hneď bude v krajine konca život ľahší a slnečnejší. Stačí vystrieľať pár medveďov, ženám zakázať interrupcie alebo gejom a lesbám znemožniť ľúbiť sa rovnako, ako sa ľúbi „ohrozená“ slovenská rodina.
A ešte sú tu aj takí, ktorí si zachovali slušnosť a nie sú zvyknutí vynášať rýchle súdy, no zlomili nad Slovenskom palicu, už nevládzu zvádzať racionálny, kultivovaný boj proti ampliónom hlučnosti v duchu hesla: Čím hlučnejší názor, tým pravdivejší! A tak mnohí tichší sa uzavreli v krajine konca ešte skôr, než tí hluční zabuchli dvere.
Mrzí ma, že žijem v krajine, kde veľká časť našich detí nechce ostať. V krajine, ktorá sa neuberá dopredu, ale späť v čase. Kde niektorí ľudia ešte vždy obdivujú gardistov a iní zas vzdychajú, ako bolo za komunizmu dobre, Rusko je pre nich morálny vzor a vedecké informácie nemajú v porovnaní s fejsbúkovou múdrosťou nijakú cenu. Pre týchto koniec nastal už dávno, hoci navonok pôsobia ako tí najodhodlanejší bojovníci za vlasť.
Nechcem viniť iba tých druhých, že sme sa ocitli v koncoch. No musím sa teraz úprimne spýtať, čo ja, človek milión, môžem s týmto stavom krajiny urobiť? Tak si vravím, že jednoducho neodídem do vonkajšej ani vnútornej emigrácie. Ostanem pri tých dverách, aby sa celkom nezabuchli, aby cez ne prúdil život tam aj naspäť, aby sa naše deti mali kam vrátiť. Nebudem si obliekať čierne šaty, kým ešte nie je vystrojený pohreb.
