Slabučké srdce ju bolelo, každý nádych spôsoboval únavu, v noci ju zadúšala voda na pľúcach, spánok prichádzal len v krátkych útržkoch medzi kašľom. V tých chvíľach sa rozhodla, že pôjde do zariadenia opatrovateľskej služby. Aby nám nebola na príťaž. Aby sme my mohli žiť naplno. Ako vravela - aj vy už máte svoj vek, musíte žiť teraz.
Presťahovali sme ju po päťdesiatich rokoch z rodinného domčeka so záhradou do moderného obytného bloku s nalinajkovanými ulicami. Z domčeka, kde ju od zelene delilo päť schodíkov. Ocitla sa na piatom poschodí s maličkým balkónom. Presadili sme ju ako rastlinku do celkom iného prostredia a dúfali sme, že sa ujme. Že ak sa o ňu budeme dobre starať, zakorení sa a bude ďalej rásť.
Všetci sa čudovali, že sme sa na niečo také podujali v jej osemdesiatich troch rokoch. Skúsim vysvetliť tento krok aspoň dvomi vetami - šesť metrov od jej domčeka sa istý developer rozhodol postaviť deväťposchodový polyfunkčný objekt. Búracie práce a následná výstavba sa nám zdali rozhodne horšie, ako nájsť pre ňu nový domov a dopriať jej na staré kolená pokoj niekde inde.
Niežeby by bola pred sťahovaním zdravá. V starom prostredí sa však pohybovala s istotou, aj keď čoraz pomalšie. Nepatrila k tým akčným seniorom, ktorých občas vidíte v správach alebo o nich so závisťou počujete od známych - seniorov, ktorí ešte behajú maratóny, kúpia si motorku, cestujú okolo sveta alebo majú svoj blog. Jej život sa obmedzoval na záhradku, kde mala dôverný vzťah s každou rastlinkou, na varenie obľúbených jedál a na radosť z našich návštev.
V novom byte sa jej páčilo. Moderná kuchyňa, umývačka riadu, klimatizácia, elektrická rúra, konečne poriadna sprcha a kúrenie. V starom dome už nič poriadne nefungovalo. Ale noviniek bolo naraz priveľa. To, čo sa nám zdalo ako samozrejmosť, pre ňu bolo veľmi ťažké. Ako obsluhovať nový televízor, ako variť na elektrickom sporáku, ako otvárať vyklápacie okná, ako si namiešať teplotu vody pákovou batériou... Nehovoriac o tom, ako použiť výťah a dostať sa cez bezbariérový východ z podzemnej garáže s chodítkom von. Jednoducho to sama nedokázala.
A tak sa choroba srdca zrazu prejavila v plnej sile. Absolvovala pobyty v nemocnici a potom návraty do nového domova, kde si pripadala stratená a plne odkázaná na nás. To posledné ju trápilo najviac. Bála sa o nás, aby sme pri starostlivosti o ňu nezanedbali svoje zdravie a svoje vzťahy.
No my sme sa nevzdávali. Napriek plánu, že pôjde do zariadenia opatrovateľkej služby, sme jej začali kupovať kvety. Izbové, rezané, a ako prišla jar, oživili sme balkón muškátmi, sirôtkami, primulkami, narcismi a bylinkami. Mama sa o ne s láskou starala. Vymieňala vodu vo vázach. Každý deň aj niekoľkokrát kontrolovala hlinu v kvetináčoch, či je dosť vlhká. Sedela na balkóne a kochala sa pohľadom na pestré farby. Už sa jej nechcelo opustiť malú balkónovú záhradku.
Tiež sme spolu varievali. Najprv mi len pomáhala očistiť zemiaky alebo zeleninu. No potom sme si už prípravu obeda podelili. Ona sa postarala o polievku, ja o hlavný chod. Učila som sa od nej staré rodinné recepty a ona odo mňa recepty inšpirované internetom. Jej stav sa začal postupne zlepšovať, nenápadne pribúdali sily a s tým aj chuť do života.
A dnes, po štyroch mesiacoch, sa odvážila ísť sama na prechádzku a vyzdvihnúť si pritom lieky z lekárne. Nebol to maratón ani cesta okolo sveta. Bola to obyčajná prechádzka, ale zároveň obrovský krok. Samozrejme, že som jej to najprv zakázala. Samozrejme, že ma neposlúchla. Hrdo mi potom do telefónu oznámila, že to zvládla. Cítila som, aká je na seba hrdá a ako si užíva svoju nezávislosť. Ako zas drží svoj život vo svojich rukách.
Mama je úžasná. Zbavuje ma strachu zo staroby. Ukazuje mi, že v každom veku sa človek môže prispôsobovať novým okolnostiam, učiť sa nové veci, prekonávať svoje limity, tešiť sa zo života. Napriek tomu sa trochu bojím, že zasa bude tajne liezť na stoličku a vešať záclony, a potom mi to - tak trochu ako nezbedbné dieťa - oznámi so šibalskými iskričkami v očiach.
