Vždy sa v duchu tak trochu uchechtnem a pomyslím si, že aj tak sme lepšie. Teda my, ženy. Prejaví sa akési zadosťučinenie za celé ženské pokolenie, celkom iracionálne, veď dnes nás nikto neutláča a závisí len od nás, aké slobodné sme. Možno sa v mojom úškrne prejavuje môj súťaživý duch. Snáď mi to môj muž odpustí.
No ja si neodpustím myšlienku, že bez nás by muži dodnes len hľadali, kam si odložili meč alebo inú dôležitú mužskú súčiastku. Našťastie, majú nás, ktoré vidíme aj ihlu v kope sena. Sú na to rôzne teórie o akomsi biologickom nastavení mužov ako lovcov, o ich zameraní na cieľ, ktorý musia uloviť.
Nazýva sa to aj tunelové videnie. Takže keď priateľ nevidí v chladničke jogurt, ktorý má priamo pred nosom, je to vlastne pozostatok z čias praveku. Veď ak chcel skoliť mamuta alebo šabľozubého tigra, nemohol ho mať pred nosom, pretože by to bola pravdepodobne posledná sekunda jeho života. Korisť musel najprv sledovať, pozorovať, zakrádať sa k nej, aby ju potom mohol uloviť. Hm, ale prečo teraz nevie vystopovať aj jogurt, ukrytý v džungli iných potravín?
O ženách sa zasa tvrdí, že vedia vnímať viac vecí naraz. Predpokladám, že táto schopnosť sa vynikajúco hodila v časoch praveku a našťastie nám slúži doteraz. Vďaka svojmu rozšírenému zornému poľu dokážeme mať prehľad o svojich aj cudzích deťoch, keď sa rozpŕchnu na všetky strany, a nielen to. V danej chvíli dokážeme telefonicky objednávať dieťa na zubnú prehliadku, všimnúť si dieru na teniske, popritom riešiť zatečený jogurt v školskej taške, zvítať sa s kamarátkou a pomyslieť si, že by bolo vhodné preparkovať, lebo tá okrúhla značka signalizuje zákaz zastavenia.
Takže si niekedy pri mojom hľadajúcom mužovi pripadám úžasne skvelá, kým sa nedostaneme napríklad k cudzím jazykom. Pozeráme seriál v angličtine a ja hľadám anglické slovíčka niekde v zákrutách svojho mozgu. Viem, že ich mám nadosah, ale akoby sa skrývali pred mojím vnútorným zrakom.
Nuž je síce skvelé vedieť, kde má kto z rodiny položené kľúče, doklady, rodné listy, spodnú bielizeň, ale čo z toho, keď pri rozhovore s anglicky hovoriacim človekom koktám a neviem zo seba dostať súvislú vetu. Môj priateľ zasa perfektne ovláda angličtinu a vie citovať z knižiek, ktoré prečítal. Ja síce čítam, ale často si nepamätám ani názov, ani autora. Ja síce viem, čo je kde doma pokazené, ale on to vie opraviť. Keď mi na počítači pred očami vyskočí podivné okno s nezrozumiteľnými pokynmi, ktorého sa neviem zbaviť, on čosi stlačí a počítač zas zázračne funguje. Často sa trápim nad niečím, čo som zistila práve vďaka tomu “úžasnému” rozšírenému zornému poľu, on však príde s riešením. Ja horekujem, on sa má k činu. A keď ma to množstvo infomácií z každodennej reality niekedy úplne prevalcuje a zamorím domácnosť svojím utrápeným výrazom, on mi privezie na bicykli kvety a pomasíruje mi stuhnutú šiju.
A tak si vravím, ako sa skvelo dopĺňame.
