Nedávno som započula názor, ako sa dnešná mládež rúti z "ničoho". Že majú všetko, materiálne zabezpečenie, možnosti, otvorenú Európu. Otcov, ktorí sa zúčastňujú na chode domácnosti a výchove oveľa viac, ako to bolo v minulosti. Rodičov, ktorí trávia s ratolesťami viac spoločného času ako voľakedy.
Prvé čo mi napadlo, aké je ľahké povedať za druhého, že všetko má. Že má viac ako sme mali my. Má dostatok, kým my sme mali nedostatok. Boli to však zatvorené hranice, nedostatok pomarančov, miestna (nie výberová) základka pod oknom, otec na gauči pred nedeľnou formulou 1 a mamka v kuchyni s kropeničkou a haldou prádla, ktoré nám strpčovali detstvo, či pubertu?
Dnešná mládež má materiálny dostatok, aj tie chudobnejšie rodiny majú vyšší životný štandard ako bežná rodina pred 40-50timi rokmi. Kým my sme mali jeden zimník, dnes sú to minimálne dva. Banány sú na stole celoročne, nikto ich nemusí kupovať pod pultom, alebo čakať na ne hodinu. Dovolenka mimo lokálneho jazera je minimálne raz za rok, ak sa nikam nejde, nie preto, že na to nie je, ale preto, že na to nie je chuť. Niekto skrátka nerád cestuje.
Deti, alebo pubertiaci, alebo aj vysokoškoláci sa nám "nerútia" z materiálneho nedostatku. "Nesypú sa" ani preto, že s nimi otec hral málo človeče nehnevaj sa, či mamka občas pokrikovala, prečo nemajú upratané a čiapku nosia v aktovke. Rútia sa, lebo nie sú "dostatoční" pre nás rodičov, často aj učiteľov alebo trénerov.
Pocit nedostatočnosti deti nadobúdajú najskôr v rodinnom prostredí. Porovnávanie s kamarátmi, ktorí už bicyklujú bez pomocných koliesok, už zlyžujú červenú a ešte nemajú ani toľko a toľko rokov, kreslia krásne obrázky a improvizujú na nástroji, zatiaľ, čo ty...Tí poslúchajú na slovo, nehmýria sa v reštaurácii, sami si robia raňajky, dokonca ich aj rodičom pripravia. Starajú sa príkladne o súrodencov, učia sa vynikajúco a stíhajú aj tri krúžky do týždňa. Toto formátovanie má za následok, že dieťa sa necíti dostatočné. Je menej, veď latka je vysoko, a keby bolo treba, dá sa ešte zvýšiť. Napríklad vetami typu: Keď som ja mala 14, nikto mi nechystal obedy, vedela som sa sama postarať. Keď som mal 19, mal som už firmu, ktorú som o rok predal a ty ešte netušíš, kam chceš ísť na školu. Bola som štíhla, pozri tu mám foto zo stužkovej, kopec vecí odvtedy ešte stále nosím. Sebahodnotu si teda dieťa utvára na základe výkonu, alebo aj vzhľadu.
A pritom, hmýriť sa v reštaurácii je prirodzenejšie ako čumieť do mobilu, kresliť krásne obrázky, hrať na hudobný nástroj povznáša dušu a rozvíja kreativitu, ale kreatívne je dieťa aj pri stavaní stavebnice. Dovtedy, kým mu mama nepovie, že na balkónik patria kvetinky a dvere by mali byť v strede a nie na boku. Tí, ktorí si robia raňajky sami sú šikovní, tí ktorí si ich nerobia si ich budú robiť o pár rokov tiež, veď, koľko násťročných umrelo od hladu za posledný rok v EU? Príkladné staranie sa o súrodencov končí tam, kde najmladšieho zabudnú na zmrzke, pretože pravda je taká, že mladší súrodenec je v istom veku vždy za trest. Krúžky sú perfektná vec, pokiaľ sme ako rodičia v pohode s tým, že krúžime dokola po meste celý týždeň. Vačšinou nie sme, ale povieme si, že to robíme pre svoje deti. Teda to si myslíme, často to totiž robíme pre seba. (Počet pochvalných výrokov o úspechoch svojich detí na rôznych aktivitách za posledné obdobie je toho dôkazom.) A prečo? Lebo tiež máme v sebe pocit nedostatočnosti. Pretože sme si vytvorili svoju sebahodnotu, od toho čo vieme, čo robíme, kde robíme, ako veľa robíme a ako dobre. Teda nie my, nám to vytvorili zase naši rodičia.
"Život nehrá fér, čítam z tvojich pier" spieva Meky a nielen v pesničke, ale aj v reáli nám život občas prinesie obdobie alebo aj sériu období, keď nám celý ten koncept výkonnosti (vrátane super postavičky) bude nanič. Napríklad, keď vážnejšie ochorieme, alebo náhle stratíme prácu, alebo naše dieťa nebude zvládať školu, či už pre lenivosť, nedostatok motivácie, rozvod rodičov, alebo nejakú diagnózu. Alebo len prídeme do stredného veku a bez akejkoľvek životnej katastrofy nám zrazu dôjde, že červený diplom je len papier, pozícia vo firme nám prináša viacej stresu ako radosti a posilka, kurz nemčiny, seminár o obnoviteľných zdrojoch a 3 hodiny na nete pri výbere dovolenkového hotela v rámci dňa nás odrovnali na ďalšie dva.
Ako sa teda vymotať zo začarovaného kruhu a poskytnúť svojim deťom, či mládežníkom pocit dostatočnosti? Uvedomením. Prijať skutočnosť, že opakujeme vzorce, ktoré nie sú zdravé. Poskytnúť si časopriestor pre seba, v ktorom nič nemusím, ani piecť, ani čítať, ani vybehať kalórie alebo pestovať hobby. Dopriať si len tak byť, nevykonávať nič. Zvykať si na to, že ked sedím, nikam nejdem a nič nerobím, nemám nič extra, čo porozprávam kolegom, že je to vporiadku. Vyslovovať nahlas pred luďmi odpovede na zvedavé otázky: Nikde som nebol, len tak som chodil v lese, sedel na lavičke v parku, pozeral von oknom. Ono to chvíľu trvá. Až po tomto vcelku nie ľahkom procese, budeme schopní nechať našich potomkov viacej dýchať, nechať ich vybrať si, či chcú naozaj chodiť na nástroj, alebo mať radšej jedno poobedie voľné. Či sa chcú venovať matematike, alebo fyzike, alebo nie. Či chcú študovať ekonómiu, právo, filozofiu, preto, lebo v tom vidia zmysel, alebo preto, že je to rodinná tradícia, alebo my považujeme daný odbor za hodný študovania. Len tak budeme schopní pristupovať k deťom s rešpektom k ich vyvíjajúcej sa osobnosti.
Plné poradovníky u psychológov nie sú len kvôli lockdownom, neistote vo svete a nedostatku psychológov. Sú aj dôkazom toho, že dnes, aj vďaka osvete, viac ľudí vyhľadá odbornú pomoc. Sú zároveň odrazom strádania. Pre deti, z ktorých vyrastajú mladí dospelí sú rodičia ich najdôležitejším svetom. Ak je to svet porovnávania, ak chýba prijatie, aj lenivosti, aj nevôle, aj nešikovnosti, alebo len iného výberu záujmov, je to svet neistoty. Svet boja o lásku, o prijatie celého človeka, taký aký je, ako sa cíti. V tomto svete bývajú bolesti brucha, hlavy, nervozita, nadmiera stresu pred skúškami, problémy so spánkom, nepozornosť, plačlivosť, perfekcionizmus, nedôvera vo vlastné schopnosti atď. Všetky ostatné svety sú potom o to desivejšie.
Človek sa nikdy "nerúti" len tak, človek stráca pôdu pod nohami, ktorá nemá pevný základ. Namiesto zdvíhania latky je našou rodičovskou úlohou tie latky klásť na zemi. To dokážeme len vtedy, keď vlastnú latku znížime a naučíme sa len tak byť, robiť veci s radosťou, v tichosti bez súťaženia s druhými, či už vo virtuálnom alebo reálnom svete.
