Pred niekoľkými dňami boli pri teroristickom útoku zabití dvaja ľudia v známom bare Tepláreň, kde sa stretávala LGBTQI+ komunita v Bratislave. Vražda bola vopred naplánovaná a cieľom bola okrem ďalších aj LGBTQI+ komunita, čo na základe dôkazov potvrdila polícia Slovenskej republiky. Väčšina ľudí ostala šokovaná, zhrozená, ako sme vždy, keď dochádza k obzvlášť brutálnym činom. Jednoducho preto, že si okamžite predstavíme, že by sme tam mohli byť aj my, alebo niekto z našich blízkych – dcéra, brat, sestra, dobrý priateľ. Niektorí z nás boli šokovaní ešte viac, pretože poznáme niekoho, kto na toto miesto chodieval. Bolo to bezpečné miesto, kde sa ľudia z LGBTQI+ komunity cítili dobre a prijatí. Slováci smútia, keďže im tento útok pripomína aj chladnokrvné zavraždenie investigatívneho novinára a jeho snúbenice spred niekoľkých rokov. Smrť nevinných ľudí je vždy tragédia. Každý smúti inak, ale súčasťou tohto procesu sú rôzne emócie, ktoré prichádzajú a odchádzajú – to je povaha emócií. Hnev, smútok, strach a opať všetko odznovu. Ak ste stratili niekoho, koho ste mali radi, viete, o čom hovorím.
Odpoveďou na túto tragédiu boli konkrétne kroky – sústrasť, stretnutie 15 000 ľudí v centre mesta, ľudia úprimne vyzývajúci na zastavenie kultúry nenávisti a nepriateľského prostredia na sociálnych sieťach, v médiách, diskusie o polarizácii v spoločnosti, diskusie hľadajúce vinníka tejto polarizácie, diskusie o slobode prejavu, demokracii, nedostatočnom vzdelaní obyvateľstva, nedostatku tolerancie atď. To všetko je veľmi potrebné a má zmysel (snáď s výnimkou hľadania vinníka), pretože je nutné položiť si nasledujúce otázky: Aký je súčasný stav? V akej spoločnosti chceme žiť? Ako sa môžeme poučiť z minulých chýb? (a bolo ich veľa), Akú úlohu zohrávame ako jednotlivci pri živení napätia a nepriateľstva, alebo naopak pri nachádzaní zlatej strednej cesty?
Sme rôzni. Vidíme realitu odlišným spôsobom. Niekedy sa sami seba pýtame, či žijeme v tom istom svete. Vnímanie sveta sa líši od národa k národu, ale aj v rámci jedného štátu, jednej národnosti, či jedného vierovyznania existuje toľko rôznych interpretácii. Na definovanie tejto zložitosti máme vedu, ale aj veda občas ťahá za kratší koniec, pretože sú za ňou ľudia. Počas riadenia pandémie COVID-19 sme mali možnosť vidieť, že dokonca aj veda prebrala miestami prvky náboženstva. Táto rozmanitosť, toto miešanie tisícok názorov, fakty premiešané s našimi vlastnými výkladmi a projekciami nás vedú k tendencii zjednodušeného triedenia javov a ľudí.
Chceme mať život a veci v ňom pod kontrolou. Nechceme chaos; chceme poriadok a jasnosť. V diskusii nechceme počúvať mnoho argumentov, ktoré sú v rozpore s naším pôvodným názorom, príliš sa zamýšľať, ísť do hĺbky. Jednoduchšie je ukázať prstom. Vnímať druhú stranu ako slabú, nemorálnu, nedostatočne vzdelanú, neschopnú artikulovať názor, neskúsenú, skorumpovanú. Tú, ktorá sa nechce zmeniť. Tú, ktorá, keď nie je za nás, je proti nám. Prahnutie po kontrole sa prejavuje nedostatkom rešpektu. Nie je to len hrubý slovník, ktorý ľudia používajú na sociálnych sieťach, ale má aj sofistikovanejšieho súrodenca – intelektuálnu nadradenosť. Ľudia s diplomom vám dajú pekne najavo, že ovládajú najlepší spôsob, ako viesť diskusiu a ako formulovať argumenty. Budú vás chytať za slovíčka, pretože to vedia. Aký to má však zmysel, ak vás následne zhodia, uprú vám schopnosť myslieť a podkopú celkovú hodnotu ľudskej bytosti? Pripomínajú trochu študentov, sú zamrznutí vo svojich dvadsiatich rokoch. Hrajú hru, aby vyhrali. Ale prečo? Prečo ľudia vynakladajú také veľké úsilie na to, aby vyhrali akúkoľvek diskusiu?
Odpoveď je jednoduchá: Ak prehodnocujeme naše hodnoty, naše presvedčenie, ak načierame hlboko, môžeme zistiť veľa nepríjemných vecí o sebe samých. Môžno živíme odpor, pomstu, skrytú nespokojnosť so samým sebou. Môžeme nájsť potlačené sexuálne problémy, hanbu, závisť, žiarlivosť a pýchu.
Žijeme v turbulentných časoch, ale namiesto toho, aby sme sa priklonili k pohodlnému „my“ versus „tí druhí“, inými slovami - my dobrí a oni, tí zlí, mali by sme otvoriť naše srdcia. Nie myseľ, tá je štandardne zaujatá v dôsledku výchovy, súboru hodnôt, ktoré často vnucujú rodičia, cirkev, ideológia, prślušnosť k politickej strane, ale srdcia. To si vyžaduje úsilie, keďže sme karteziáni. V rámci tohto úsilia je dôležitá motivácia počúvať, s cieľom počúvať, a nielen, aby sme mohli promptne reagovať. Snáď ešte dôležitejšia je snaha zanechať našu masku, ktorú sme zvyknutí prezentovať navonok, našu identitu, ktorú sme budovali roky. Urobme zvedavý krok smerom k druhému, len tak, aby sme preskúmali, ako sa cíti a ako vidí svet on. To neznamená, že by sme mali ihneď prijať iný názor, postoj, len zvedavosť vstúpiť na neznáme územie. Skúsiť hrať hru, ktorá je výhodná pre všetkých. V tejto hre nemá žiadna strana výhodu, vzájomne sa inšpirujú a obohacujú.
Vráťme sa ale naspať k emóciám – nenechajme sa navždy pohltiť hnevom, smútkom a strachom. Po čase smútenia musíme nasmerovať naše úsilie do transformácie hnevu, aby sme mohli vybudovať nové veci, radosť, že stále žijeme v relatívne bezpečnej Európe, a odhodlanie udržať si ju takúto. Strach z neznámeho na zvedavosť malého dieťaťa, ktoré napreduje životom s odhodlaním a vierou. Prijmime zodpovednosť za rozpoznávanie strachu, ktorý je užitočný a slúži nám, a strachu, ktorý sabotuje mier v našej spoločnosti a následne mier v našich životoch.
Vždy za každých okolností si klaďme otázky: Prečo nemám dôveru – v seba samého, boha, univerzum? Ak som kresťanom a živím v sebe strach z inakosti komunity LGBTQI+ alebo liberálov, nenasledujem odkaz Ježisa Krista, pretože on bol nebojácnou a otvorenou osobnosťou. Ak som ateista a živím v sebe strach z kresťanov, z konzervatívnych hodnôt, popieram tým vlastne svoj ateizmus. Ak nasledujem akékoľvek náboženstvo alebo filozofiu a živím strach, nepochopil som jeho korene. Preto musíme pozorne skúmať svoje strachy, odkiaľ pramenia a trénovať akceptáciu svojich emócii, aj tých menej príjemných. Máme totiž mnoho rozdielov, ale máme jedno spoločné – dokážeme zvládať naše emócie, môžeme sa rozhodnúť, či pod ich vplyvom budeme konať, alebo nie. Takisto si môžeme vybrať zmenu a zmena prichádza zvnútra, nie zvonku. V neposlednom rade, parafrázovaný biblický Matúš nám odkazuje: „Prečo vidíš smietku v oku brata, ale z vlastného si brvno nevyberieš?“
