Začiatkom roka som v správach začul, že na východe Slovenska katolícki kňazi ODMIETAJÚ pokrstiť rómske deti, lebo ich krstní rodičia nemajú birmovku. Najprv som myslel, že je to kačica, ale po vyjadrení nejakého fuksa z KBS že tak podľa neviem čoho naozaj nerobia a nesmú robiť(!!!), ma zamrazilo. Spomenul som si na jedno zo základných poslaní, ktoré Cirkev od Ježiša dostala - Pas moje baránky. Kde ostal tento jeho príkaz? Spomeňme si, že aj samotný Ježiš prišiel za Jánom a nechal sa pokrstiť. Predstavme si, že by Ján požadoval potvrdenie o birmovke krstných rodičov! Celá naša viera by bola v .... Nie, nepýtal sa na nič. Pokrstil ho a tým bol ustanovený krst ako základná podmienka vstupu človeka do cirkvi. No a naši kňazi túto službu blížnemu odmietli. Predstavme si - teoreticky, že by niektoré z odmietnutých detí krátko potom zomrelo. Podľa našej viery by skončilo v zatratení. Kto ho tam poslal? Naša slovenská Cirkev. Má na to právo? Nemá náhodou plniť Ježišovu vôľu do posledného písmena? Neplní si ju. Miesto toho vymýšľa rôzne podmienky a nezmyselné pravidlá (ktoré sám Ježiš niekoľkokrát pranieroval kritikou tých, čo stoja v prvých radoch kostolov a plejbekujú, akí sú svätí, ako aj kritikou farizejov, ktorí si z viery a Božích prikázaní urobili trhací kalendár a vytvorili si kopu vlastných nezmyselných príkazov a zákonov), ktoré slúžia len na jej obohatenie a zväčšovanie moci. Praktickej, i tej v mysliach veriacich. Prakticky je situácia jednoduchá: dospelý človek chce vstúpiť do Cirkvi - nechá sa z vlastného rozhodnutia pokrstiť. Novorodenec vlastnú vôľu nemá, tak za neho rozhodujú rodičia, a tí ho chceli voviesť medzi vyvolený ľud. Naši kňazi ho odmietli - a poslali ho tým do pekla. Majú na to právo? NEMAJÚ!!! Sú a majú to byť služobníci Boží!!!
Druhá príhoda sa stala môjmu kamarátovi, ktorý sa ženil v hlavnom kostole v Trnave, a preto chcel, aby jeho dcérka bola pokrstená tamtiež. To ale netušil, na akú mašinériu zbytočných príkazov a zákazov narazil. Kňazi trvali na tom, že môže byť pokrstená iba v kostole obvodu, kde býva (Tulipán). Opäť spomeniem situáciu s Jánom. Mohol Ježišovi povedať: Ty nepatríš do môjho obvodu, tak vypadni. A zase by sme boli .... Ale kamarát sa nenechal udolať a nejako po známosti si to pretlačil. Ale aj tak mu musel poľský kňaz z Tulipánu podpísať súhlas! Pekne jedovito a s nenávistným úškľabkom. Láska moja, kde si?
Obe príhody ma privádzajú na inú paralelu: často sú v kostoloch zbierky na misie. Cirkev vedie misie stovky - aj tisíce rokov po celom svete. Toľko energie, peňazí, dokonca aj životov. A to všetko načo? Aby získala nové duše pre Ježiša, aby splnila jeho vôľu. Tam sa nepýtajú z akého si okresu, kraja, a či majú krstní rodičia birmovku. Na nič sa nepýtajú. Pokrstia a hotovo. A ako si spomínam v histórii veľakrát lovili baránkov aj bez ohľadu na ich vôľu, aj násilím, aj za cenu vojen a smrti. Takže ABSOLÚTNE nechápem, prečo NAŠE vlastné duše - myslím slovenské - nie sú toho hodné.
Z toho je jasné, že slovenská Cirkev si - niekedy - neplní jedno z hlavných poslaní. Prečo? Lebo je namyslená, arogantná, starodávna, skostnatelá, ignorantská, lenivá. Nepochopila storočie, v ktorom žijeme. Zobuďte sa páni biskupi! Okrem toho, čo som vymenoval, stačí si pozrieť akúkoľvek omšu v televízii. Dvoj až trojhodinová akože show nemôže zaujať nikoho pod 70 rokov. Práve naopak. Naša Cirkev vyháňa ľudí z kostolov. Boli u nás známi z Rakúska a Francúzska, zobrali sme ich na obyčajnú omšu cez týždeň. Po hodine falošného spevu, mľaskania a zbytočne dlhej kázne o ničom pre súčasného človeka, sme vyšli von. Návšteva nám oznámila, že za 1. už nikdy, a za 2. takú zbytočne dlhú a nudnú omšu u nich nemajú ani v sobotu na Veľkú noc (najdlhšie Bohoslužby), a že u nich by po pár takých omšiach v kostole už nikoho nebolo. Bol som na omšiach aj ja v zahraničí, a nedá sa to porovnať. A netreba ani chodiť do zahraničia. Stačí si pozrieť omšu na českej, rakúskej alebo nemeckej televízii. Oni pochopili, že musia o veriaceho bojovať, ako sa len dá. Kedy to pochopia aj tí naši? A preto sa aj vôbec nečudujem, prečo z katolíckej cirkvi prestúpilo toľko ľudí k rôznym formám evanjelikov, hlavne z amerických misií. Tam je Bohoslužba vedená Bohom a je pre človeka. Baví. Človek ju prežíva. Teší sa. V našich kostoloch človek vidí samé zachmúrené tváre. Nemali by byť veselé a radostné? Veď prežívajú stretnutie s Bohom! Vrchol pozemského života!
Na záver chcem upozorniť, že toto som nenapísal o obyčajných kňazoch po kostoloch v mestách a dedinách. Väčšinou sú to super a obetaví ľudia. Písal som o tých hore. Čo to majú viesť. A nejde im to. Mali by pochopiť, že jednou z ich hlavných úloh je získať a pásť čo najviac baránkov. Bez ohľadu na ich zbytočné predpisy, pravidlá a zákony. Je to ich povinnosť plynúca z Ježišovej lásky.
