Raz za dva týždne sme sa zbalili po druhej hodine a davaj do textilky, ktorá bola od školy asi na dva kilometre. Šli sme pomaly a tak prešla ďalšia hodina. Ak si myslíte, že pracujúci textilky boli nadšení z toho „čelom k masám“, mýlite sa. Oni potrebovali nielen splniť plán, ale v rámci záväzkov k výročiu VOSR, vzniku KSČ, oslobodeniu či SNP ho aj prekročiť. Na to vonkoncom nemali čas, aby zaúčali budúcich maturantov práci pri stroji. A tak sme sa tmolili, kde sa dalo, pojedli zvyšky desiatej, na dvore opaľovali, prípadne chlapci pomohli pri nakladaní či vykladaní materiálu a dievčatá – keď už boli veľmi unudené – zametali dvor či haly. Nikto nedostal ani korunu – samozrejme, nikto si to ani nezaslúžil. Ale škola splnila svoju povinnosť a my tiež. Bolo to pred vyše 40 rokmi. Mám známu, ktorá bude končiť školu s odborom kuchár – čašník. Samozrejme, to si vyžaduje prax. Ale akú? Tiež ju nemôžu postaviť ku sporáku, takže robí v prípravni – čistí zemiaky, cibuľu atď. – vypomáha, kde sa dá. Obsluhuje len vtedy, keď je nejaká akcia a riadni čašníci to sami nezvládzu. Samozrejme, tiež nič nedostane. Ani obed – i keď robí neraz namiesto šiestich až osem hodín. Môže si ho kúpiť – za 50 korún. Marx by povedal: lacná pracovná sila. Omyl – bezplatná. „Neslúži“ len sama, ale všetci z jej a podobných škôl. Zažila aj zahraničnú prax. Dievčatám hneď na letisku oznámili, že budú robiť „zimmerky“, teda chyžné. Súhlasili, predsa musia prejsť všetkým. Lenže oni tri mesiace boli nielen chyžné, ale aj „pucérky“ záchodov. Nato im netreba matúru, ba ani výučný list.
Koho tu viniť? Tých, čo namiesto žiakov podpisujú také zmluvy, naivitu žiakov, že všetkému veria – čo je na západe, to je krásne, ich nesmelosť, že sa nepostavili proti tomu? Ťažko povedať. Zárobky najhoršie neboli, ale ani vynikajúce. Spomínaná kúpila za zarobené lyže s topánkami a chladničku. To prvé ešte nevyužila, pretože sneh nebol, druhé sa zišlo – stará chladnička po rokoch „odišla“. Niektorí mali a majú šťastie so zahraničnou praxou - samozrejme, nadrú sa. Škoda, že náš štát si nevie lepšie vážiť prácu mladých (a nielen mladých) ľudí, nedáva im pre ich prácu ani lepšie podmienky, ani adekvátne ohodnotenie- nedivme sa, že potom utekajú von, kde zarobia síce oveľa menejasko "domorodci", ale vždy viac než tu. Škoda, škoda, škoda...
