Nora Baráthová
Kto urobil chybu
Mám známeho. Verejne priznáva, že je homosexuál.
Som viac staršia než mladšia, širšia než vyššia, duchom a či dušou vraj mladá. Možno preto, že mám okolo seba takmer samých mladých ľudí a neraz im držím stranu... Zoznam autorových rubrík: História, Súkromné, Nezaradené
Naši vyhodňare, ku ktorým patrím aj ja, veľmi jednoducho zdôvodnili príčinu krízy u nás. Nie je to žiaľ z môjho pera, ale musím sa s tým podeliť.
Vianoce vždy pre mňa predstavovali čosi krásne – hlavne, kým bola stará rodina pohromade. Najstaršia spomienka je na bábkové divadlo zvláštnej príjemnej a omamujúcej vône, ktorú mám pred sebou dodnes. Bol to lak a či lep na kulisy, ktoré čiastočne vyrobil môj dedko?
Jeden nadáva druhému, ten je mafián, henten žid, onen hajzel, tamten cigán... a tak ďalej. Všetko sa robí vo vlastnom záujme otupiť alebo zlikvidovať toho druhého.
Písomné maturitné skúšky...Mám dávno po matúre, dokonca aj dvoje štúdií na VŠ, ale ak by som mala maturovať teraz, zrejme by som to nezvládla. Keby tie „monitorové písomky“ boli z každého rožka troška, ale vyberieme zopár autorov, keby aspoň poriadne známych a všetko sa točí okolo nich a potom tá slohová časť... Chcela by som poznať práce žiakov odborných škôl, kde slovenčina je takmer na chvoste. Či vôbec vedeli, kto je Jozef Mak. (Ešte tak mak...)
Kantori to vôbec nemajú ľahké. Hocičo sa zomelie (napr. sa nedajbože pomýli kňaz, hapruje organ – čosi v ňom začne pišťať alebo hučať, hrá sa rýchlo – nestačíme spievať, hrá sa pomaly – ťaháme to ako...) – proste všetkému je na vine len a len kantor a nejeden cirkevník povie: treba nám lepšieho. Neraz aj kantor povie: praštím tým všetkým, lebo tu vďaka nie je žiadna, len kritika – a nepraští. Lebo zaň niet (aspoň zatiaľ) náhrady. A okrem toho je zamilovaný do svojho kráľovského nástroja. Teší sa s radujúcimi a plače s plačúcimi.
Starec pribuchol bránku a vyšiel na ulicu. Zo zvyku sa obzrel: jeho dom stál ako veľký tmavý opustený koráb. A on sám si pripadal ako večný pútnik. Pútnik za ničím. Cesta za dedinou sa strácala v hmle. Pomaly vykročil do neistoty. Strhol sa len na pozdrav neznámej ženy.
Bol neskorý večer plný hmly, akých je 365 do roka. Kdesi bol pokoj, kdesi sa ešte strieľalo, kdesi bili tamtamy, kdesi sneh zasypal ľadové iglú a kdesi sa už aj brieždilo.
Jasné, že ich potrebuje každý. Ale v poslednom čase sa mi nakopilo toľko žiadostí – zaujímalo by ma, odkiaľ určité organizácie, inštitúcie, nadácie či občianske združenia majú moju presnú adresu.
Mám svoje roky, a predsa ma (skoro) dostali, pričom využili moju dôveru alebo naivitu? Telefonát: či mám čas na malú anketu - reku, urobím im po vôli, nech majú radosť. Zaujímalo ich - spoločnosť neprezradím - ako som spokojná s určitým druhom obchodov a či marketov. Trvalo to krátko, asi tri minúty. Dávno som na to zabudla.
Podľa posledných správ z novín rímskokatolícka, čo urazilo ostatné cirkvi. Vari ony šíria bludy? Ale ruku na srdce - to isté si myslí aj moja – evanjelická cirkev, pravoslávna, gréckokatolícka... Napokon, prečo nie? Myslieť si to môže každý. Ale málokto sa chová ako opravdový kresťan. Ja si myslím – žiadna cirkev nemá právo na to, aby sa vyhlasovala za tú supercirkev. S tým korešponduje jeden vtip:
Ekumenizmus sa podľa Slovníka cudzích slov vysvetľuje ako hnutie protestantských cirkví, ktoré chce zjednotiť všetky cirkvi sveta. Snaha na prvý pohľad krásna. Každý si ju však vysvetľuje podľa svojho. Protestant si namýšľa, že raz všetci budú protestanti a to isté si myslí v prospech svojej viery aj katolík.
Tento skutočný príbeh sa stal mojej príbuznej - študentke gymnázia. Koniec roka v každej škole je poznačený nervozitou, skúšaním, písomkami. Stalo sa, že istá profesorka stratila známky z poslednej opakovacej previerky. Nebudeme sa diviť nad tým, ako sa to vôbec mohlo stať, ba ani nad tým, že žiakom prikázala, aby jej sami nadiktovali známky, aké z previerky mali.
Čítala som, že v jednej známej európskej galérii je obraz Ukrižovania. Maliar využil každý kúsok plátna, a predsa nechal pod krížom jedno voľné miesto, akoby chcel povedať: tam sa môže postaviť každý z nás. Poslúchnime tento zvláštny odkaz. Poďme, postavme sa pod kríž.
„Tajomné bytosti - alebo jednoducho strašidlá sídlili aj v hrade, aj v niektorých kežmarských budovách. (Občas počujem tajomné kroky aj v našej chodbe... Mačky alebo..?)
Šéfujem istej mestskej komisii, ktorá môže raz ročne rozdávať „granty“. Máme v kase, žiaľ, len 250 000 korún – toľko nám dalo mestské zastupiteľstvo, pretože rozpočet mesta nie je vysoký. Požiadavky zväčša oprávnené, niekedy až zúfalo potrebné (napríklad sype sa fasáda národnej kultúrnej pamiatky – lýcea, kde študovala a pôsobila plejáda našich národovcov) sú na vyše milióna, takže samozrejme každý uspokojený nebude.
8. október 1960 bol veľmi “tvrdý” deň. To sa ešte nestalo, aby bol každý o siedmej v škole. Aj vlakári. Príčina: jedenástaci – budúci maturanti mali vypočítať viac príkladov – kto by sa s tým doma trápil! A ešte k tomu bola matika prvá hodina! Ale vďaka zopár dobrým matematikárom sa všetko zvládlo.
Večný problém: písomky. Ani zďaleka sme ich nepísali toľko ako dnes. Oveľa viac sa vyvolávalo. Je pravda, pri písomke sa dalo odpisovať, pomôcky boli nasledujúce: minipapieriky v mininotesoch, pijaky, doska lavice, miesto v lavici, kde sa dávala taška, manžeta, záhyb pod sukňou... Nemoderné, však?
Presne toto sa hovorilo už v starom Ríme, v stredoveku, teraz a bude sa i v budúcnosti. Mládež jednoducho pre tých starších nikdy dokonalá nebola a nebude. Viete, prečo? Pretože tí starší závidia tým mladším ich mladosť... Inak si to neviem vysvetliť, pretože aj oni kedysi boli takí istí.
Som odchovanec literatúry smeru socialistického realizmu. Nemohli sme sa učiť Rázusa, DAVistov, Katolícku modernu atď. Zato sme ovládali napr. Plávku, Lajčiaka, Hečku, Koyša... Pozná mladá generácia ešte tieto mená? Sotva. Hoci niektoré veci mali celkom pekné a nepoplatné dobe.