Ona: Babetta von Wieland z bohatého barónskeho rodu. Otec statkár, majiteľ dvoch kaštieľov vo Farkašovciach (dnes Vlková). Jeho brat Juraj cisársko-kráľovský generál. Manželka zo šľachtického rodu Görgey. On: Ján Chalupka, profesor a dvakrát aj rektor – čiže riaditeľ – kežmarského lýcea. Pomerne chudobný Slovák s vysokou inteligenciou, ktorý ovládal okrem rodného jazyka latinčinu, gréčtinu, nemčinu, maďarčinu, francúzštinu, srbštinu, hebrejčinu, údajne aj angličtinu, taliančinu, španielčinu. Vedel sa pohybovať v spoločnosti kežmarských mešťanov – mnohých z nich potomkov zdegenerovanej šľachty. Amor postrelil oboch a ich vzťah sa stával pomaly vážnym – dokonca si tykali, čo v tomto období už niečo signalizovalo. Čo oboch dalo dokopy? Znalosť jazykov, literatúry, hudby? Alebo nebodaj nuda? Čo mohlo robiť v tom čase šľachtické dievča? Do školy chodiť nemohlo, na ulicu samo tiež nemohlo – čo keby ho nedajbože oslovil nejaký neznámy chlap? Mohlo sedieť doma, robiť ručné práce, čítať romány, prijímať návštevy i to len v určenom čase, von mohlo len v sprievode rodičov či starších súrodencov...A čo Chalupka? V prvom rade sa musel starať o lýceum – navštevovali ho žiaci z celej strednej Európy, škola sa rozširovalo, nadstavovalo prvé poschodie, peňazí nebolo. Študenti boli vždy študentmi – medzi slovanskými a maďarskými dochádzalo k šarvátkam. Kto to mal riešiť? Rektor školy, samozrejme – mestskí zastupitelia nemali na akademickú pôdu prístup. A tak sa neraz blýskalo aj medzi školou a radnicou. Chalupka bol triezvejší než Babetta. Videl: v tomto neslovenskom meste nemá budúcnosť, platy pedagógov sú nízke... Keď mu Brezno ponúklo miesto farára, neváhal. Bol si vedomý, že Babettu svojím odchodom raní – dobre vedel, že jej rodičia ju preč nepustia... Písali si dlhší čas. Babettine listy sa zachovali, Chalupkove nie. Napokon zasiahli Babettini rodičia a strýko: musí sa Chalupku vzdať, nemôže byť predsa obyčajnou pani farárkou na nejakej zapadlej fare, veď ani slovenčinu – reč prostého ľudu neovláda! Vtedy sa Babetta zrejme zaprisahala: ak nie Chalupka, tak nikto. Naozaj ostala do smrti slobodná. Zdalo by sa, že Chalupka bol v tomto ohľade šťastnejší. Stal sa známym slovenským spisovateľom a dramatikom, dosiahol vysoké cirkevné postavenie - stal sa superintendentom. Napriek tomu však rodinné šťastie nemal. Oženil sa, mal tri deti. Syn Adam umrel ako maličký. Dcéra Ema zomrela zo žiaľu po rozchode so žiarlivým manželom. Mladšia dcéra Lujza sa vydala za alkoholika a umrela mladá na rakovinu. Považoval tieto všetky životné údery Chalupka za trest za sklamanú lásku alebo sa ho až tak veľmi "nedotklo"? Našiel si náhradu za rodinu v literatúre? Pred "hodinou pravdy" si však spomenul na svoju zradenú lásku a požiadal ju o podobizeň. Nedočkal sa jej - a bola v tom určitá spravodlivosť osudu.
Vo Vlkovej v pozostatkoch bývalého krásneho parku je záhradka s hrobmi rodiny Wieland. Iba dva hroby sú mimo - jeden detský a Babettin. Náhoda? Úmysel? Strohý nemecký text na náhrobnom kameni, ležiacom na zemi, je pomerne dobre viditeľný. A aj stopa po vloženom srdci, ktoré bolo údajne nádhernej červenej farby. Srdce síce zmizlo, ale jeho obrysy ostali ako symbol celoživotnej, hoci nevyplnenej lásky Babetty von Wieland k Jánovi Chalupkovi.
