Podivuhodný (vianočný?) príbeh

    - Aj ty ideš hľadať šťastie? - spýtala sa.   - Čože? - prekvapil sa.   - Ty si nepočul o tom, že sa narodilo zázračné dieťa, ktoré rozdáva ľuďom šťastie?   - To bolo dávno, - spomenul si na betlehemské dieťa.   - Nie, nie, to sa stalo teraz. Poď so mnou, uvidíš!   Proti vlastnej vôli poslúchol. Vždy bol zvedavý.   - Vieš, - začala rozprávať žena bez vyzvania, - som v koncoch. Stratila som prácu. A kde si nájdem inú, keď som dva roky pred penziou? Som neperspektívna. Aj by som sa uskromnila, ale z čoho?   - A muža nemáš? - spýtal sa starec.   - Zomrel pred rokom, chudák. Infarkt. Stále sa za niečím naháňal. A syn... Šiel za prácou do Ameriky. Po dlhom čase mi napísal, že sa tam oženil a domov sa už nevráti.   Mlčky kráčali ďalej. Odrazu žena zhíkla: pri ceste sedel mladý muž.   - Vstaň, - povedala. - Prechladneš!   - Daj pokoj!   - Vstaň, lebo zamrzneš!   - Nech! Čo z takého života!   - Nechaj toho opilca, - povedal starec žene, ale ona neposlúchla.   - Čo sa ti stalo, chlapče? - pýtala sa účastne.   - Čo... Včera ma prepustili z basy. Kamoši na mňa zvalili vlámačku... a nebol som pri tom, prisahám! Lenže ich tatkovia mali vplyvných známych a ja... Odsedel som si tri roky. Doma predo mnou zamkli dvere. Kam mám ísť? A čo budem robiť, kto si vezme kriminálnika do práce?   - Poď s nami, - vyzvala žena nešťastného mládenca. - Ideme hľadať šťastie.  - Šťastie? - uškrnul sa, ale vstal. Pre hlúposti mal vždy porozumenie.   A tak šli ďalej traja.   - Aha, - zastavil sa mládenec po chvíli. - Čo je to tam na kraji cesty?   Dieťa a pes. Navzájom sa ohrievali.   - Vstávaj, malý, kde bývaš? - spýtal sa mládenec.   - Nikde, - odvrklo dieťa.   - Juj, netáraj! Už sa aj pakuj domov, uvidíš, ako ťa rodičia zmlátia.   - Nemám rodičov.   Žena a mládenec pozreli po sebe.   - Umreli ti?   - Žijú.   - Obaja?   - Hej.   - Ach tak, - povedal mládenec. - Už tomu rozumiem. Ty si ušiel z detského domova.   - Hej. Čo si myslíš, že v decáku je nejaký život? Chodíme stále v jedných handrách a čo nám dajú jesť, to je všetko rovnaké pomyje. Na nič nie sú peniaze. Keď nám niekto prihrá šaty, riaditeľ vyberie, čo je lepšie a potom s tým kšeftuje.   - Bože môj, - povedala žena. - A kde si vzal toho psíka?   - Toho voľajakí ľudia pred chvíľkou vyhodili z auta a ufujazdili.   - Jasné, - skonštatoval mládenec. - Chceli sa ho zbaviť ako tí tvoji teba.   - Presne, - súhlasilo dieťa.   - Poď, - chytila ho žena za ruku, - aj ty pôjdeš s nami hľadať šťastie.   Napokon kráčali štyria a pes. Starec odrazu zaváhal: s takýmito ľuďmi má ísť ďalej? Pochybná ženská, kriminálnik a nevychované decko. Čo ho po ich starostiach. Celý život žil čestne.   V tej chvíli sa pred kráčajúcimi vynoril dom. Starec sa zarazil: túto cestu poznal ako vlastnú dlaň a bol ochotný odprisahať, že tam nikdy žiadny dom nestál.   Okolo domu bolo plno ľudí. Jedni vychádzali s radosťou, druhí s ovesenými hlavami. Hoci sa im žena i mládenec prihovárali, nikto neodpovedal.   Konečne prišiel rad aj na nich.   Starec vošiel ako prvý. S údivom pozrel na dieťa v jasličkách.   - To nie je možné, - povedal vzrušene. - Betlehemské dieťa... Ale veď ty si sa narodilo pred dvetisíc rokmi!   - Áno, - prikývlo dieťa so svätožiarou. - Ale teraz som sa vrátilo. Potrebovali ste ma. Povedz, čo ťa trápi? Ako ti môžem pomôcť?   - Vidíš, som už starý človek. Nemám veľa do konca života. Nedalo by si mi ešte kúsok šťastia?   - Tebe? - začudovalo sa betlehemské dieťa. - Veď ty si dostal v živote priveľa milosti. Dosiahol si také postavenie ako málokto. Uznávali ťa, vážili si ťa, ba aj obdivovali...   - Ale to všetko už len bolo, - namietal starec. - Potom... potom ma zo dňa na deň nikto nepotreboval. Musel som ustúpiť mladším. A niet horšej veci, ako myslieť na to, že už nemám pre čo žiť. Ani pre koho.   Betlehemské dieťa chvíľu mlčalo, no potom sa spýtalo:   - A prečo si vymenil kariéru za lásku?   - Vieš... nechcel som byť viazaný.   - Vidíš, - povedalo smutne betlehemské dieťa, - a tak si ostal sám. Lenže aj tak ti hovorím: stále máš priveľa šťastia. Toľko, že môžeš z neho rozdávať iným.   Mládenec a žena pozreli po sebe. Čo oni môžu žiadať, keď tento ctihodný starec tak dopadol... Veď oni dvaja si potom už vôbec nič nezaslúžia. Len dieťa pristúpilo bližšie k jasličkám.   - Nie je ti zima? - spýtalo sa betlehemského dieťaťa. - Lebo mne bolo tam, na ceste. Na, tu máš môjho psa, bude ťa ohrievať.   - Ďakujem, - odpovedalo betlehemské dieťa. - Nezabudnem na teba.   Pozemské dieťa však tejto reči nerozumelo. Ešte raz sa obzrelo za psom. Starec si všimol tento rozlúčkový pohľad. A odrazu mu toto dieťa zosobnilo jeho vlastné, ktoré sa k nemu nikdy nemohlo hlásiť.   - Ja mám doma psa, aj mačku, - povedal dieťaťu, keď všetci vyšli z domu. - Dám ti ich.   - Naozaj? - chytilo ho dieťa za ruku, no vzápätí zosmutnelo. - Ale... kam s nimi pôjdem? Keď sa vrátim do decáku, vezmú mi ich.   - Nikto ti nič nevezme, - povedal starec. - Ostaneš u mňa. Aj vy dvaja môžete, - pozrel na mládenca a ženu. - Mám veľký dom, aj záhradu. Ty, - povedal žene, - ty by si mala dosť roboty okolo domu, nemusela by si už do práce. A tebe, - pozrel na mládenca, - tebe už len nejakú robotu nájdeme.   - Ty nás chceš takých, akí sme? - vyhŕkol mládenec.   - Áno, - prikývol starec a odrazu sa rozhodol, že sa ešte na chvíľku vráti k betlehemskému dieťaťu a povie: malo si pravdu. Mám šťastia až priveľa. Dostalo sa mi až veľmi veľa Tvojej milosti. Môžem z nej rozdávať.  Otočil sa k domčeku a zdúpnel. Nikde nič... Žiadna budova. Žiadni cudzí ľudia. Len tí jeho.   - Čo budeme robiť? - šepla žena.   - Pôjdeme domov, - odpovedal starec.   - Kam? - spýtal sa pre istotu mládenec.   - No predsa ku mne, - usmial sa starec. - Veď som vám to už povedal.   A opäť kráčali štyria. Boli vlastne piati. Šlo s nimi aj betlehemské dieťa. Ale tentoraz sa im nedalo poznať.