Po vzniku ČSR vyletelo do vzduchu okrem iného skutočne umelecké súsošie Márie-Terézie. Rozbíjali sa tabule s maďarským textom - čo na tom, že patrili aj Slovákom? O sochách ani nehovorím. Za prvej Slovenskej republiky sa to isté dialo s českými sochami a tabuľami. Po vzniku II. ČSR šli do ľuftu Nemci a po roku 1948 aj Slováci - viď Štefánik. Postavilo sa v Prahe súsošie Stalina, ktoré šlo zaslúžene do čerta a pribudli Leninovia, ktorí po roku 1989 skončili podobne. Škoda, že niekto nespočítal tie vyhodené milióny či miliardy.
No a teraz? Vznikajú megalomanské - aj náboženské sochy a som presvedčená, že by si ich neželali tí, ktorých predstavujú. Kresťanstvo si musím udržiavať inak, nie pozeraním sa na sochy - pripomína mi to modlárstvo, a ešte k tomu falošné - pravda, to je vecou názoru. Prípad Cyrila a Metoda - na námestí v Komárne si miesto nenašli, ale nasťahoval sa tam svätý Štefan na koni. Pokiaľ viem, Cyril a Metod šírili slovo Božie bez meča a ohňa, Štefan pohanov likvidoval mečom a pre Slovanov a potom Slovákov určite hrdinom nebol. Dnes v noci skončil pod vajcami, možno zajtra okydajú solúnskych bratov. A politici oboch krajín majú zase príčiny na vzájomné ohováranie sa.
Alebo slovenský znak. Pozeraním na neho a spievaním národných piesní nebudem ešte lepším Slovákom. Ja musím mať svoje národné povedomie odmalička. Lenže niekto mi ho musi vštepiť. Rodina? Škola? Tie "vydarené" učebnice?
Ach jaj. To však neznamená, že teraz by sme sa teraz vrhli na "sochoborectvo" - i keď niektoré "vydarené" kúsky by si to naozaj zaslúžili...
