Predpolstoročím chodili sme do školy práve tak "radi a oduševnene" ako ajdnešní študenti. Na rozdiel od nich sme snáď len raz do týždňa začínalinultou hodinou a poobede boli už len nepovinné predmety, krúžky,triednické hodiny a či "dobrovoľné" plnenie Fučíkovho odznaku - tedabesedy o povinne i výberovo prečítaných knihách. Ale čítali sme, to jefakt a mali dobrý prehľad v literatúre. Dokonca aj v politike, pretoženajprv každé ráno bola povinná päťminútovka - prehľad tlače. SpolužiakIgor po rokoch povedal, že sme boli generáciou, ktorá bola najviacoklamaná. Mal pravdu - iná výchova v rodine, iná v škole a my sme tomuseli skĺbiť. Nejeden z nás nevedel, kde je vlastne tá skutočnápravda. Čo povedať na študentku, ktorá dokázala svojim spolužiakompísať anonymné listy a vysmievať sa z ich náboženského presvedčenia? Čopovedať na takých, ktorí "donášali" na svojich vyučujúcich na OV KSS!
Hoci sme sinedovolili to, čo dnešní školáci či študenti - ani sme nemali tiemožnosti - učiteľom, ktorých sme „milovali", sme to dali jasne najavo.Nie slovami, ale činmi, ktoré mali blízko k zlomyseľnosti. Napríkladsme im natreli stoličku „šmalcom", t.j. masťou alebo sme im nenápadnepodstrčili pripínačik. To druhé zbadal na náš žiaľ každý, to prvémálokedy - dokonca nás pochválili v prvom momente za vyleštenústoličku... Že sme neraz zdrhli z vyučovania, to bolo tiež samozrejmé.Skončilo to s nejakými dvojkami z chovania. Mobily, magnetofóny,dokonca vtedy ešte ani tranzistory neboli, tak sa skákalo pri gramofónena „plné pecky". Ťažké rádio nebol ochotný nikto dovliecť.
Častosme mali uhľové alebo chrípkové prázdniny. Čo sa týka uhlia, nemohlisme ho vo väčšej miere pokradnúť (inak v uhoľných skladoch sa stálo naprídel už od druhej ráno), ale čo sa týka chrípky! Horúčka sa vyvolalanajčastejšie zjedenou či vypitou nastrúhanou kriedou. Alebo chorí nanás nadýchali (za to sa dokonca platili 3 koruny, za čo sa dali kúpiť 3nanuky alebo 6 eskimákov - nanukov bez čokolády). Zaujímavé, v tomtoohľade nás podporovala väčšina učiteľov a keď sme nahecovali školníka,aby šiel povedať do zborovne, že je chorý, bolo jasné, že školu trebazavrieť najmenej na týždeň. Dodnes mám pred sebou našu triedu sčiernou naolejovanou dlážkou, dlhý vešiak na kabáty, na stenách saménástenky a ideologické heslá, pri kachľových peciach polená dreva...
Osobitnýmspôsobom sme prejavovali lásku k profesorom na strednej škole. Nemalisme také skúsenosti ako dnešní mladí a čo sa týka informácií, tie sazískavali zo straníckej tlače. Tých, ktorých sme milovali - samozrejmeplatonicky - tým sme do chodby domu či bytovky umiestnili strašidlo ztekvice, o tom, že existuje nejaký Halloween, sme nemali ani potuchy.Keď sme sa náhodou dozvedeli, že nejaký ten objekt našej tajnej láskysa strašidla naľakal, boli sme nesmierne šťastní. Dodnes milujemtekvice...
Predpolstoročím chodili sme do školy práve tak "radi a oduševnene" ako ajdnešní študenti. Na rozdiel od nich sme snáď len raz do týždňa začínalinultou hodinou a poobede boli už len nepovinné predmety, krúžky,triednické hodiny a či "dobrovoľné" plnenie Fučíkovho odznaku - tedabesedy o povinne i výberovo prečítaných knihách. Ale čítali sme, to jefakt a mali dobrý prehľad v literatúre. Dokonca aj v politike, pretoženajprv každé ráno bola povinná päťminútovka - prehľad tlače.
Spolužiak Igor po rokoch povedal, že sme boli generáciou, ktorá bolanajviac oklamaná. Mal pravdu - iná výchova v rodine, iná v škole a mysme to museli skĺbiť. Nejeden z nás nevedel, kde je vlastne tá skutočnápravda. Čo povedať na študentku, ktorá dokázala svojim spolužiakompísať anonymné listy a vysmievať sa z ich náboženského presvedčenia? Čopovedať na takých, ktorí "donášali" na svojich vyučujúcich na OV KSS!
Hoci sme si nedovolili to, čo dnešní školáci či študenti - ani smenemali tie možnosti - učiteľom, ktorých sme „milovali", sme to dalijasne najavo. Nie slovami, ale činmi, ktoré mali blízko kzlomyseľnosti. Napríklad sme im natreli stoličku „šmalcom", t.j. masťoualebo sme im nenápadne podstrčili pripínačik. To druhé zbadal na nášžiaľ každý, to prvé málokedy - dokonca nás pochválili v prvom momenteza vyleštenú stoličku... Že sme neraz zdrhli z vyučovania, to bolo tiežsamozrejmé. Skončilo to s nejakými dvojkami z chovania. Mobily,magnetofóny, dokonca vtedy ešte ani tranzistory neboli, tak sa skákalopri gramofóne na „plné pecky". Ťažké rádio nebol ochotný nikto dovliecť.
Často sme mali uhľové alebo chrípkové prázdniny. Čo sa týka uhlia,nemohli sme ho vo väčšej miere pokradnúť (inak v uhoľných skladoch sastálo na prídel už od druhej ráno), ale čo sa týka chrípky! Horúčka savyvolala najčastejšie zjedenou či vypitou nastrúhanou kriedou. Alebochorí na nás nadýchali (za to sa dokonca platili 3 koruny, za čo sadali kúpiť 3 nanuky alebo 6 eskimákov - nanukov bez čokolády).Zaujímavé, v tomto ohľade nás podporovala väčšina učiteľov a keď smenahecovali školníka, aby šiel povedať do zborovne, že je chorý, bolojasné, že školu treba zavrieť najmenej na týždeň. Dodnes mám pred sebounašu triedu s čiernou naolejovanou dlážkou, dlhý vešiak na kabáty, nastenách samé nástenky a ideologické heslá, pri kachľových peciachpolená dreva...
Osobitným spôsobom sme prejavovali lásku k profesorom na strednejškole. Nemali sme také skúsenosti ako dnešní mladí a čo sa týkainformácií, tie sa získavali zo straníckej tlače. Tých, ktorých smemilovali - samozrejme platonicky - tým sme do chodby domu či bytovkyumiestnili strašidlo z tekvice, o tom, že existuje nejaký Halloween,sme nemali ani potuchy. Keď sme sa náhodou dozvedeli, že nejaký tenobjekt našej tajnej lásky sa strašidla naľakal, boli sme nesmiernešťastní. Dodnes milujem tekvice...
