Ach, tá mládež... pred 50 rokmi. II.

Učilnás profesor chémie. Fešák, spevák, milovník športu. Keď sme písaliprvú písomku z chémie, som si dodnes istá, že som ju napísala dobre.Dostala som dve mínus. Keď som sa sťažovala skúsenejšej spolužiačke,vysmiala ma: koľko si tam napísala? Poldruha strany? To musíš najmenejpäť strán! A ako? - pýtam sa naivne, - veď tá látka nebola taká dlhá.Po "vyškolení" prišla ďalšia písomka. Podľa vzoru iných vpašovala somdo písomky čosi "od veci" - napr. text hymny, Internacionály či dokoncaOtčenáš..., aby bolo čím viac napísaného. Dĺžka práce zavážila! Dostalasom jednotku. Profesor skutočne známkoval podľa dĺžky písomky a nikdyneprišiel na naše podvody. Povedať: "Prepáčte nám túto študentskúhlúposť" som už nestihla. Ani ostatní. Malisme dobráka botanika. Stačilo naučiť sa látku raz za štvrťrok aprihlásiť sa. Akú známku sme získali, takú sme mali na štvrťroku. Tobola stopercentná istota. Vďaka" tomu a vlastnej hlúposti dnesnerozoznám rastliny, vtáky (ešte tak bociana od vrabca)... A nielen ja.Keď nás hodina prestala baviť, prvá v lavici pri dverách na spodoklavice zaklopkala a vyšla von, akože niekto klope. Vrátila sa, vrajvolajú tú a tú. Volané vyšli, nevrátila sa ani „provokatérka". Tázaklopala znova, vyšla ďalšia žiačka. V priebehu 10 minút zmizlidievčatá a až vtedy si to vyučujúci, ktorý bol v zápale vykladania,všimol. Vyšiel na chodbu, všetky dievčatá boli schované na záchode,ktorý bol oproti triede. Kým profesor behal po chodbe, chlapcivyskákali von oknom, boli sme totiž na prízemí. Rozčúlený vyučujúcišiel do riaditeľne hlásiť, že mu zmizla celá trieda a keď sa vrátil sriaditeľom, našiel všetkým poslušne sedieť v triede. Čo ten povedalbotanikovi medzi štyrmi očami, neviem... Ani tu už nemáme komu povedať:odpusťte, pán profesor. Malisme PÁNA PROFESORA matematiky - i ten je už v nebeskom profesorskomzbore. Nikdy nikoho neponížil, ba dokonca, keď žiak odpovedal zle,povzbudil ho: ja viem, že vy to viete, len si neviete spomenúť,porozmýšľajte ešte... Jediný nám vykal, na čo sme si nevedeli zvyknúť.Myslím, že tomu jedinému sme nikdy nič nevyviedli. To bol proste KTOSI.Podschodmi visela koľajnica, na ktorú sa malo udierať v prípade poplachu.Vrcholila studená vojna a navyše pribudli udalosti na Kube. Pri bitíbol vyhlásený poplach: všetky triedy sa v rýchlosti zbalili adisciplinovane opúšťali školu, smerujúc do „azylu" na cintorín... To jefakt, nie vtip, ten bol totiž ku škole najbližší. Mali sme mať nejakúťažkú hodinu, dohodli sme sa, že vyvoláme poplach. Stalo sa. - A že námsúdruh riaditeľ nič nepovedal, - divil sa profesor, ale poctivo s namiopustil školu. Samozrejme, zo školy odišli všetky triedy. Až vcintoríne ktosi prišiel na to, že riaditeľ vôbec v škole nie je a že tobol falošný poplach. Samozrejme, nič sa nevyšetrilo...