Do obchodu prišlo dieťa – možno z 2. – 3. ročníka. Domov prišlo s bonboniérou po záruke. A keďže mu nedali účtenku (ono si ju nepýtalo), každá reklamácia bola zbytočná. Ba dokonca sa predávajúca na dieťa vôbec nechcela rozpamätať! Z autobusu vyhodili dvoch 13 ročných žiakov. Dôvod? Striekali po sebe šľahačkou. Čudovali sa: naši hokejisti tiež Pálffymu hodili šľahačkovú tortu do tváre a čosi podobné videli aj na televíznej reklame Hodina deťom. Čo je na tom také zlé?
Nedávno boli prijímačky. Na istej škole, kde sa konali talentové skúšky, sa nádejný adept umiestnil na prijateľnom mieste, ale pre nedostatok miesta sa už medzi šťastlivcov nedostal. Mal však nádej – bol medzi prvými piatimi, ktorí mali šancu, ak sa odvolajú. Bol však medzi nimi len v prvý deň. V druhý deň neveril svojim vlastným očiam: bol odrazu na poslednom mieste v celkovom poradí. Nanešťastie v ten prvý deň nemal vedľa seba nikoho zo svojich blízkych, ktorí by mu boli potvrdili, že všetko bolo inak. Na inej škole zase riaditeľ decentne naznačil matke, ktorej syn sa uchádzal o prijatie, že predsa všetko niečo stojí... Na ďalšej strednej škole je zase študent, z ktorého všetkým vyučujúcim “rastú rohy”. Ale keďže jeho tatko – bohatý podnikateľ – školu štedro sponzoruje... A nádejný športovec, ktorý nemal doma finančné zázemie, sa nedostal na zahraničný turnaj – šiel tam ten, ktorého rodičia boli poprední podnikatelia. Takže – na koho by sme mali nadávať? Naozaj na mládež?
