Prišli sme na dobre stráženú hraniocu a dali nám colné prehlásenia, aby sme napísali, čo prenášame: prstene, náušnice, hodinky, kožené bundy, fotoaparáty, peniaze atď. - samozrejme presný počet. Lebo to, čo sme brali, sme museli doniesť aj naspäť. A kúpiť veci sa mohli len za istú určenú cenu. Samozrejme sa povedalo, že nesmieme kupovať extra oblečenie, elektroniku (to boli akurát magneťáky - ak ich sem môžeme zaradiť), kožušiny... No a každý dostal do pasu pečiatku.
V Novom Targu sme sa rozleteli. Kto mohol, vytiahol starostlivo ukryté koruny, čo mal navyše a menil pod bránou za zloté - meniarov tam bolo vyše hlavy. Každý z nás chcel samozrejme nedovolený tovar. Staré oblečenie a topánky leteli do priekopy či smetných košov a kupovalo sa nové, čo sa hneď oblieklo na seba. Naivne každý veril, že si to colníci poľskí alebo naši nevšimnú. Viaceré ženy zvláštne stučneli, mali totiž okolo seba omotaných pekných pár metrov látky či záclon - fakt boli krajšie než u nás. No a rifle - u nás sa dali kúpiť v Tuzexe za bony, no ale tie sme nemali. Tričká s obrázkom obľúbenej hudobnej skupiny? Ani to u nás nebolo a znamenalo to u nás mladých tak veľa! Stačil jeden nájazd a "butik" bol vybrakovaný. Čo na tom, že sme mali na sebe niekoľko rôznych drahocenných tričiek a bolo horúco! Na kožené bundy sme odvahu nemali. Keby ešte tak v zime...
Božské poľské čokoládky a aké lacné! Za babku! A tie cukrárenské pečivká! Klobásočky! Dokonca vtedy aj alkohol (teraz je to naopak - Poliaci ho kupujú u nás). A ešte čosi - zahraničné lieky, ktoré u nás nebolo dostať. Možno aj bolo, ale pod pultom. Preto sme sa perfektne naučili pár poľských viet, aby si Poliaci mysleli, že sme ich rodní. Aj to sme zvládli:)
No a potom návrat domov . Kým na ceste do Poľska sme vyspevovali aj neslušné pesničky, naspäť po hranice vládlo hrobové ticho. Čo, ak colníci objavia naše tajné nákupy? Jedna mala perfektný magneťák, druhá maličký tranzistor, ja len povolené kilo čokoládiek a päť tričiek na sebe... Poľskí colníci vošli a hneď ten prvý: čo je v tej škatuli? Nešťastná spolucestujúca nechala pod sedadlom magneťák aj v originálnej škatuli. Nikto sa nepriznal. Vyhnali nás všetkých z autobusu a čakali sme dve hodiny, kým sa predsa nepriznala. Ortieľ: naspäť a vrátiť magneťák do obchodu, kde sa kúpil. A samozrejme pokuta. N hej, večer o šiestej nič nebolo otvorené. Čakali sme obďaleč ďalšie dve hodiny, kým sa vymenila na hraniciach smena. Škatuľa sa vyhodila a magneťák strčil do tašky. Snáď na to neprídu...
Napodiv neprišli. Keby boli, máme všetci po chlebe a šlo y sa možno aj na osobnú prehliadku, kde by nás vyzliekli donaha. Lebo i to sa stávalo. Po poľskej hranici sme zase vyspevovali. Okrem tej, čo platila magneťák dvakrát.
Toto všetko sa stalo roku 1975. Neuveriteľné? Ale áno, je to všetko pravda. Podobné stresy sme prežívali pri cestách do Maďarska, NDR... Ísť na západ? Haha, dobrý vtip. Bolo treba žiadosť o devízový prísľub a ten z našincov dostal málokto. Iste, boli aj "vyvolení", ale my sme medzi nich nepatrili.
Už len za to, že dnes môžeme cestovať tam, kde chceme, či je to Kanada, či Austrália či iné zámorské štáty, že máme možnosť študovať v zahraničí, resp. tam robiť - už len za to stál ten november 1989!
