Bylinou sv. Jána bol ľubovník, ktorý o polnoci dostával liečivú a magickú moc a dodnes ho volajú bylinou sv. Jána. Tento kvet mal ľudí chrániť aj pred epidémiou moru. O polnoci na sv. Jána dostával čarovnú moc. Zber rastlín mohol trvať len do 12. hodiny naobed. Kvety sa potom zavesili na okno - koľko ľudí bývalo v dome, toľko muselo byť kytičiek. Ak niektorá do večera zvädla, signalizovala v rodine smrť. Kto v ten deň jedol zapečené bazové bobule, celý rok nebol chorý. Kto pil medovinu, pomohol si proti bolestiam krížov a úsadu. Svine sa v ten deň nesmeli púšťať na hnojisko, lebo bolo v ňom plno stríg. V ten deň sa ľudia nesmú ženiť, cestovať, ísť do hôr, robiť obchody a plaviť sa po vode, lebo ako hovorí povera - deviati sa obesia, deviati odpadnú a deviati sa utopia. Ba dokonca kto sa narodí na deň sv. Jána, ten nebude žiť dlho a ak aj prežije viacero rokov, bude mať po celý život nešťastie. V ten deň nemožno ani manipulovať s ohňom - požičiavať ho, zalievať vodou, hádzať doň smeti alebo do neho pľuť. Pretože deň sv. Jána bol aj najväčším zhromažďovacím dňom všetkých bosoriek... Zvyky na sv. Jána Krstiteľa vyvrcholili večerným pálením vatier. Na Spiši v nemeckých i slovenských obciach sa stavali vysoké drevené hranice. Mali tvar pyramídy alebo mreží. Vatra sa musela zapáliť jedinou fakľou. Udržiavala sa smolnatými a jedľovými konármi. Cez vatru sa skákalo - čím vyšší skok, tým mal narásť na poli vyšší ľan. Kto vatru preskočil, nemal do roka umrieť. Skok ochraňoval aj pred chorobami. Ak skákali spolu chlapec a dievča, ktorí sa mali radi, ich láska mala pretrvať až do smrti. Skákať sa však smelo len do polnoci. Vatra predstavovala ochranu aj pred bosorkami. Čím bol väčší plameň, tým bola väčšia ochrana pred okolo lietajúcimi bosorkami. Ale pri vatrách sa robili aj iné úkony. Ľudia s horiacimi metlami v rukách (každý sa zaopatril viacerými metlami) alebo s fakľami stali si oproti sebe do radov. Metly a fakle boli namočené v smole, dobre horeli a tak sa nimi dalo rôzne pohybovať, robiť všelijaké tanečné pohyby a figúry. Pri vatrách sa spievali rôzne piesne. Mládež z Veľkej Lomnice sa schádzala na vrchu Barich (Burgbrich, Burich), ktorý je známy bohatstvom rôznych archeologických nálezov. Podľa povesti sa v tomto vrchu vo svätojánsku noc otvárali železné dvere k pokladom. Tieto povesti o pokladoch vo vrchoch však boli rozšírené snáď po celej strednej Európe. O polnoci mal kvitnúť kvet pre šťastie - podobne aj papradie, zvané aj čertovo rebro - a v tej istej hodine sa mal aj vysemeniť. Semená bolo treba dať k peniazom, potom vraj z nich nikdy neubudlo. Niektoré rastliny mali v tú noc moc prehovoriť ľudskou rečou. Papradie malo kvitnúť niekoľko sekúnd plamenným kvetom, ktorý sa mohol odtrhnúť len kolenačky a nejedného odvážlivca oslepil. Kto našiel kvitnúcu papraď, stal sa neviditeľným, chráneným pred všetkými nečistými silami a našiel si cestu k pokladom, ktoré v tú noc prezrádzali plamene, šľahajúce priamo zo zeme... Čo tak skúsiť to..?
