Strašidlá nie sú len v Anglicku II.

Po hrade sa vo večerných hodinách prechádza čierna pani – je to kľučiarka hradu, ktorú preklial hradný pán Imrich Thököly za to, že mu v čase, keď on neúspešne bojoval proti cisárovi, odcudzila a skryla rodinné šperky. Odvtedy čierna pani (a to všetko sa stalo r. 1684) nemá pokoja, prechádza sa po hradných múroch a rinčí kľúčami... Na tento príbeh nadväzuje ďalšia povesť. Čierna pani sa rada prechádzala aj okolo hradu. Ktorýsi mladý odvážlivec - jeden z vojakov, ubytovaných v už opustenom hrade - sa vybral za ňou. Kľučiarka sa začala meniť na rôzne príšery, ale on sa nenaľakal. Napokon čierna pani zastala, urobila nad zemou kríž a zmizla. Mládenec začal kopať na tom mieste, kde sa stratila a našiel poklad. Z vďačnosti dal tam postaviť kaplnku. A kaplnka, stojaca pri rázcestí smerom na Rakúsy, stojí dodnes na svojom mieste... Za strašidelný dom sa považuje budova na Hlavnom námestí oproti radnici ešte v 17. storočí tam býval akýsi tovariš, ktorý veľa klial - a vzal si ho čert. Celý výjav bol dokonca znázornený farebne na priečelí budovy ešte v 18.storočí a možno pod omietkou by sa našiel aj dnes... (Zaujímavé, že tom dome stále nikto trvalo nebýva...) O tajnej miestnosti sa hovorí aj pod zvonicou. Vraj pod domami námestia sú dodnes tajné chodby. A nielen tam... Tradícia hovorí, že tajné chodby spájali kežmarský hrad so Strážkami (a na určitý podzemný priestor v parku za hradom ukázali aj medené prúty v rukách autorky tohoto článku), ďalšie únikové chodby mali viesť do lesa, o iných sa hovorí pod radnicou, ba s istotou môžeme hovoriť o torze chodby pod dnešným parkoviskom oproti drevenému kostolu. Mimochodom, na odkrytí tajných chodieb začíname pracovať! Predposledné strašidlo (a či vtipkár, ktorý sa dostal do nejakej podzemnej chodby?) sa zjavilo v Kežmarku v roku 1983 v jednom z domov na Hradnom námestí a vzrušilo nielen Kežmarčanov, ale dokonca celý Spiš! Vysvetlenia boli všelijaké, len nie uspokojivé. A posledné strašidlo v podobe muža, ktorý údajne zo žiarlivosti zavraždil svoju manželku, sa objavilo v r. 1998 tiež na námestí v budove nábytkového múzea Prežitky? Kdeže! Ešte i dnes klopeme na drevo "aby šťastie neodfúklo" a sú i takí, ktorí veria v počarenie a ovládajú "odriekanie, keď niekomu prišlo z očí"... Nemáme teda našim predkom čo vyčítať.