Od problémov, ktoré priniesla minulosť sa prenesieme k problémom, ktoré priniesla (vtedajšia) súčasnosť. Úloha zdokumentovaná v kapitole Nástup hrdinov na (výtvarnú) scénu bola jasná: vytvoriť nového človeka. Nový socialistický človek mal hľadieť do budúcnosti s optimizmom, mal byť ideálom, s ktorým by sa všetci nadšene stotožnili. Boli zobrazované 2 typy ľudí:
a) Obyčajní ľudia (nie, nie z tej politickej strany): robotníci, družstevníci, mládež, partizáni. Spočiatku bol maliarom vyčítaný pri ich spodobovaní nedostatok radosti, nadšenia v ich výrazoch (umelci vtedy ešte naozaj tvorili realisticky), ich sochy či portréty boli melancholické, na ich tvárach sa zračila ťažká práca v ich živote (kritikmi zvalená na predchádzajúcu éru Rakúsko – Uhorskej monarchie a krátke obdobie „kapitalizmu“ počas predvojnových rokov). Ich sochy a portréty sa nachádzajú v 3. miestnosti.
b) Vysokí štátni funkcionári strany : ich vyobrazenia sú v nasledujúcej miestnosti, napravo od tretej. Nájdeme tu (okrem iných) 3 portréty Stalina nápadne sa na seba ponášajúce (vyzerajú ako 3 fotografie, len 1 z nich sa od tých dvoch odlišuje farbou odevu) a tiež Gottwalda. Všetky sú (ako je aj vyššie spomínané) strnulé, dôvodom je typ ich predlohy. Sú maľované podľa fotografií či predlôh zo Sovietskeho zväzu, ich autormi sú prevažne Maximilián Schurmann a Július Bukovinský.
Táto miestnosť má i interaktívny charakter, za stenou na ktorej visia portréty politikov, pri schodoch vedúcich do Vodných kasární sa nachádza stolička, stôl a príslušenstvo na odpočúvanie. Na stole je aj „formulár“ na vyplnenie „odpočutého“. Druhé zariadenie sa nachádza v miestnosti – obývačke zariadenej dobovým nábytkom (visia tu svadobné fotografie, nájdete tu knihy od slovenských klasikov, porcelán a iné dobové bytové doplnky). Môžete si to vyskúšať na vlastnej koži – stačí zdvihnúť slúchadlo, niečo povedať a partner na druhom konci to bude počuť, ako by ste stáli rovno vedľa neho.
Nachádza sa tu i 25 minútové video Slovenské ráno (1949) pojednávajúce o krásnom budovaní socialistického Československa, nádhernej, žiarivej budúcnosti, podfarbené živou hudbou plnou nádeje v lepší zajtrajšok.
Ďalším, tretím, celkom v poradí je kapitola Úlohové akcie – mechanizmus štátnej objednávky. Diela s ňou súvisiace sa nachádzajú v 2 miestnostiach. V miestnosti naľavo od nich odporúčam stráviť nejaký čas. Všimnete si ju hneď, je celá (aj strop s podlahou) červená a nič v nej nie je, je nezariadená. Zvedaví vojdete a až potom sa vám vyjaví jej účel. Počujete 2 hlasy, ale nie je to dialóg. Stanete sa na chvíľu svedkami vypočúvania – vypočúvania Milady Horákovej, obete justičnej vraždy, obvinenej z velezrady, hrdo sa priznávajúcej cynickému, lišiackemu hlasu v pozadí ku skutkom, ktoré nevykonala. Je žiaduce popri premýšľaní a hodnotení minulosti myslieť i na týchto ľudí, ktorí kládli odpor vyššej moci a nebáli sa i za cenu života obhajovať svoj postoj. Veľmi emotívne pôsobia 3 citáty Milady Horákovej, medzi nimi i jej posledné slová: „Padám, padám, tento boj jsem prohrála, odcházím čestně. Miluji tuto zem, miluji tento lid, budujte mu blahobyt. Odcházím bez nenávisti k vám. Přeji vám to, přeji vám to…“.
Úlohové akcie – čo vlastne znamenal tento pojem? Bola to skupina tém zadávaná Ústredným zväzom československých výtvarných umelcov, ktorý pomocou subkomisie aj dohliadal na ich adekvátne plnenie počas celého tvorivého procesu. Organizoval i výstavy, štipendiá, súťaže. Je dôležité podotknúť, že umelecká existencia mimo členstva v tomto orgáne nebola možná. Témy boli napríklad industrializácia, JRD, SNP, priemysel, poľnohospodárstvo, telovýchova, historické témy, mládež, armáda, portrét, krajina či zátišie. Podľa štatistiky jednej takejto masívnej úlohovej akcie najobľúbenejšou témou bola krajina, najmenej mládež a armáda. Samotné zadanie úlohovej akcie bola v podstate štátna objednávka. Veľmi málo umeleckých diel (ak vôbec nejaké) bolo objednávaných súkromnými osobami. Diela boli vystavované na kolektívnych výstavách a potom umiestňované do verejného priestoru (knižnica, pracovisko, úrad a pod.). Takáto tvorba by nebola možná bez všadeprítomného dohľadu – ideologického (Zväz výtvarných umení) i ekonomického (útvar Tvar). Oni tvorili dohľad, kontrolovali a určovali hranice. Nájdeme tu obraz Deti Mieru (1952) od Márie Medveckej, zrejme najoceňovanejšej umelkyne v zmysle napĺňania socialistickej doktríny. Bol masovo prijatý a obľúbený ľudom najmä pre pútavé farby a výrazy detí pripravujúcich sa zahrať svojim rovesníkom bábkové divadlo, i keď mu boli zo strany kritikov vyčítané technické nedokonalosti ako neprepracovanosť krajiny v pozadí, či nejasná kompozícia postáv v popredí. Obraz je zasadený do prostredia maliarkinej rodnej Oravy (i keď pre ňu nie sú typické podobné výjavy, ako sa dočítate i v príslušnej recenzii).
Nachádza sa tu i diskutovaný obraz z prostredia žatvy, na ktorom autor zobrazil sám seba (invenčné) a ktorému bol vytýkaný nedostatok oslavných prvkov pri uchopení danej témy. V týchto dvoch miestnostiach sa nachádzajú i výjavy z výstavby Trate mládeže, dva kľúčové obrazy od Jána Mudrocha Partizánka na stráži pod Rozsutcom (1954) a Žena v červenom (1955) (použité ako reklamné pútače k výstave. Prejdite po obrázku myšou, zobrazí sa druhý).
V najzadnejšej z miestností venovaných úlohovým akciám je obraz Važec (vítanie Červenej armády vo Važci) od Jána Hálu formou líšiaci sa od vtedy presadzovanej línie (čo mu aj bolo vytýkané).Obraz pôsobí veľmi jemne, snovo, ako z ruskej rozprávky.
