Metropolis je nemý nemecký film z roku 1927. Ale nie je to nič na štýl Laurela a Hardyho. Ide o sci-fi z obdobia nemeckého expresionizmu, konflikt pracujúcej triedy žijúcej v biede, a vlastníkov- manažérov užívajúcich si luxus v obrovskom futuristickom meste Metropolis.
Motívy, nápady a myšlienky Metropolisu filmári v dnešnej dobe využívajú denno- denne, či už vedome (Supermanovo mesto, Batmanovo Gotham City, metropola z filmu Piaty Element, ďalej filmy Star Wars, či Blade Runner ) alebo nie. Pri tom, koľko sa na film odkazuje a ako často sú pasáže z neho využívané, je vysoko pravdepodobné, že aspoň úryvok z neho už videl snáď každý. Stačí si pozrieť videoklip k pesničke Radio GaGa od Queen.
Ale film je zaujímavý aj sám sebou ešte aj teraz, po 83 rokoch. Po svojej premiére bol chudák rozkúskovaný (pri dĺžke 153 minút sa ani nečudujem), a čo- to (v skutočnosti dosť) sa z neho postrácalo. A tak sa ľudia polstoročie pokúšali dať ho dokopy. Pokusy zaznamenali prvé väčšie úspechy až v rokoch 1988 a 2001.
Senzáciou sa stal však až nedávny objav častí filmu v Buenos Aires (rozmýšľam, či som jediná, kto sa pýta, ako sa tam dostali), ktorý umožnil ďalšiu rekonštrukciu a tram- ta- da- dáá slávnostné premietanie počas tohtoročného filmového festivalu v Berlíne.
Lenže nie len tak niekde v kine, v teplúčku a v pohodlnom kresielku s balíkom Gummibärchenov v ruke. Ale rovno na Pariser Platz vorm Branderburger Tor, meine Damen und Herren! Akási kórejsko- americká dizajnérka totiž zo zvyškov recyklovaného materiálu z “filmového sveta“ vytvorila 300 m2 veľkú pseudozáclonu, ktorú pomocou megagarniží prehodili cez Brandenburskú bránu a filmové plátno bolo na svete.
Vyzeralo to božsky. Samozrejme som celý film nevydržala, to by mi odmrzli končatiny a odišli nervy (nepopieram, som za celý filmový svet šťastná za argentínsky objav, ale som odchovaná na 90 minútových filmoch s vtipnými dialógmi bez desivých slečien s vytreštenými očami, a pod označením special effects si už predsa len v dnešnej dobe predstavujeme niečo iné). Ale za ten pár minútový pohľad to stálo. Ľudia okolo mňa stáli zabalení v dekách a s termoskami v ruke. A keď si človek predstavil ten údiv vtedajších obyvateľov Weimarskej republiky z toho, že sa tie OBRÁZKY naozaj aj HÝBU, nedalo sa netešiť (sa). Z reproduktorov hrala výborná dramatická hudba a konečne som na Pariser Platz nevidela postávať falošných DDR policajtov s baranicami na hlave, ktorí si stále myslia, že sú vtipnou atrakciou pre turistov.
