Neuveriteľne, nepredstaviteľne, neskutočne sa mi nechce počúvať, o čom rozprávame a čo mám robiť. Učiteľka kecá a je nie som schopná vnímať- treba si nájsť inú činnosť...
„Dačo píše! Kukni, čo to tam má... Dúfam, že si nerobí poznámky, bifľa.“
„Počkaj,... nie, asi blog píše.“
„Aha, dobre, to môže:).“ (zbožňujem moje úžasné kamošky)
O chvíľu do mňa Anež štuchá, že si máme vybrať tie blatty, čo sme mali doma čítať. Ejha, kde ich mám?
Zvoní. „Machen wir durch?“, pýta sa učiteľka. „Ja!“, všetci zborovo kričíme. No fajn, žiadna prestávka... Asi sa pocikám...
Je to aj tak jedno.... ehm... kde som skončila v písaní?
„Barbara!“ A je to tu. Mám zodpovedať otázku. Dofrasa, kde sme? Šššš, už mi všetci naokolo „nenápadne“ radia, čo vlastne po mne biologikárka chce (mimochodom, ja som BarbOra, ale po štyroch rokoch ma už nebaví nikomu nič vysvetľovať).
Fajn! Na to, že nemám šajn, čo vlastne robíme, som odpoveď celkom zvládla. Ale bola to od nej drzosť takto ma rušiť, keď tak pekne pracujem na článku... zas mi unikla myšlienka...
Prosím nech je koniec!! Už som skontrolovala čas na mojich hodinkách, mobile, porovnala ho s časmi na mobiloch všetkých „okolosediacich“, zvýraznila aj nepodstatné poznámky o populácii líšok, niekoľkokrát som zamávala spolužiakovi oproti, zastrúhala všetky ceruzky a vyfarbila spomínaným líškam uši namodro a nazeleno. A ako som tak intenzívne nepočúvala učiteľku, premýšľala som nad záväzkom, že od budúcej hodiny dávam stopercentný pozor. Lebo ako všetci vieme, „chceme predsa zvládnuť maturitu, vážení!“
Zvoní! Moja ospalosť je zrazu preč a cestou domov si (v duchu) stále opakujem, že takto to ďalej nejde a musím s tým niečo robiť a tak sa budem už nabudúce sústrediť.... Veď koniec- koncov ma biola baví, rozumiem jej a chcem z nej maturovať, takže dvojhodinovka- nedvojhodinovka- odteraz sa už budem na nej sústrediť. Hmmm, dobrý plán...
Týždeň neskôr: Sedím na biole a FEST sa nudím (to už nie je veľmi alebo strašne, to je už FEST- superlatív všetkých superlatívov)....
