Moja generácia sa s tou predošlou len ťažko porovnáva. Vlastní rodičiauznali, že na mňa a rovesníkov mne podobných sú kladené vyššie nároky,ako boli na nich. Na jednej strane sa už nemusím s nudným referátom„piplať“ týždeň ahrabať sa v knihách, ale stiahnem si ho pekne- krásnez netu a hotovo. Ale na druhej strane sa odo mňa očakáva, že sa vyznámv počítačoch, hovorím plynule niekoľkými jazykmi, vyznám sa v súčasnejpolitickej situácii, literatúre, klasickej hudbe (Beatles sa neráta), vetickom kódexe napr.stolovania, viem jednať diplomatikcy a mámprimerane ostré lakte a podrezaný jazyk na to, aby som vo sveteprerazila. A ešte by som pri tom mohla aj dobre vyzerať. Netvrdím, žetieto veci neboli predtým potrebné, skôr si myslím, že dnes tvoria užtú NAJZÁKLADNEJŠIU „výbavu“ životaschopného človeka.
A na tejto„výbave“ sa maká počas dopievania. Takže chodím na nemecko- slovenskégymnázium, popritom si robím štátnicu z angličtiny a nebolo by zlé,keby som ešte na tej taliančine zapracovala, robím absolvetnské skúškyz klavíra a keď príde víkend, tak- hoci nie vždy- brigádujem. A to jegeneralizácia za tento rok. Za sebou mám hodiny baletu, tanečnej,tenisu, plávania, atletiky atď. Samozrejme, že ma to všetko baví, alekeď začne oco rozprávať, ako prišiel zo školy, hodil tašku a bežalvonku, vrátil sa až večer a potom si úlohy robil na druhý deň v školepred začiatkom vyučovania, tak uvažujem, či sa na také niečo pamätámja. Preto si myslím, že by sa nikto nemal pohoršovať nad tým, akniekedy poviem, že mám toho dosť („Teraz máš toho dosť?! A čo chcešrobiť o pár rokov, hmm?“:-)).
Myslím, že každému človeku v mojom vekuby mali rodičia uznať, keď povie, že má asi depku a nebrať to akovýhovorku. Máme internet, notebooky, mp3- prehrávače, technológiu odvýmyslu sveta, ktorú naši rodičia nepoznali a neuľahčovala im život.Nemali svet „na dlani“ a moc nad ním ako máme my dnes. Ale s mocourastie zodpovednosť. Rapídne. A zo zodpovednosti občas hlava skrátkabolí...
