Dnes konečne oslavujem osemnástku. Vek, kedy človek môže všetko, hoci vpodstate ... nič.
Ale dnešný deň aj tak nebol celkom ako ostatné. Išla som po meste a zastala som na prechode a čakala na zelenú.
„Slečna vyzeráte úžasne, len vám tu z trička na chrbte trčí štítok... Môžem? ...Táák, teraz ste už úplne super!“ Kým som sa stihla vôbec otočiť, či ten pán za mnou hovorí vôbec so mnou, on ma stihol upraviť, aby som nechodila po svete ako debil. Neviem, či len nevyužil situáciu, ale v podstate mi to bolo jedno, lebo vyzeral ako normálny človek, ktorý len trpí „monkovským“ syndrómom a potrebuje upravovať, vyrovnávať a systematicky a symetricky ukladať.
Kým som došla domov, stihla sa mi na topánke rozviazať šnúrka. Ale povedala, som si, že nemá zmysel ju kvôli tým desiatim metrom viazať. Lenže starší pán, ktorý okolo mňa prechádzal na bicykli si to zjavne nemyslel.
„Nie že spadneš, šak máš rozviazanú šnúrku!“
„Vďaka, hneď si ju zaviažem.“ Naučila som sa starším neodvrávať. Pre istotu.
Doma som si visačku z trička odstrihla, tenisky vymenila za sandále a išla do poisťovne dať sa poistiť pred cestou. Milá pani mi vypísala formulár, pri dátume narodenia a dnešnom dátume sa pozastavila a po chvíli váhania mi zablahoželala. Keď som si poistku chcela vyplatiť, oznámila mi, že nemá drobné a či by som nebola taká milá a nešla si oproti do obchodu zmeniť peniaze. Nuž, bola by som taká milá, veď mám narodky.:)
Lenže v obchode oproti mali rad až k dverám, tak som postupne obišla polovicu mesta, kým som konečne uspela. Nikde totiž akoby zázrakom nikto nemal zmeniť tisícku na drobné.
Po tomto maratóne som už mala právo aj na oslavu, veď osemnásť mám len raz a ako mi už nekonečne veľa ľudí povedalo: „To je ten najlepší vek a treba si ho užiť, lebo nič také sa už nezopakuje.“
