Kde však takého hľadať? S postupujúcim dospievaním chalani majú viac než snahu byť k dievčaťu pozorný, hlavu plnú drásajúcich hormónov. Kopa problémov doma, v škole, nedostatok času stíhať všetky tri frajerky naraz. Alebo nájsť si aspoň nejaký úlovok podľa vzoru svojho sebavedomejšieho kamaráta. Možno že by mu nejakú aspoň požičal...?
Pubertálne obdobie už máme (hádam) za sebou. No aspoň mne sen z detstva nevybledol. Napriek tomu, že kamarátky sa mi vždy snažia vyhovoriť moju naivitu. Vraj „nech si uvedomím, v akej dobe žijeme a že muži už nie sú to, čo bývali“. K tomu nezabudnú dodať, že rozprávkový princ žije len v rozprávkach. Aj keď, musím uznať, že to znie dosť logicky.
Až raz... nie je to tak dávno, čo som sa valila do kostola v nedeľu večer. Samozrejme, neskoro. Lavice plné a viete si predstaviť – hodinu bez pohnutia stáť, celkom otrava. Zrazu sa na mňa z lavice predo mnou otočí hlava pokrytá bielučkým páperím a bez slov mi naznačí: „Nech sa páči“.
Tento pán v rokoch bol ochotný vzdať sa časti svojho pohodlia a o miesto sa podelil so mnou. Dojalo ma to. Väčšinou ma zo sedadla električky postavia nenávistné pohľady druhých, keď si nevšimnem, že pristúpila zhrbenejšia spoluobčianka . Ale mne biele vlasy ponúkli časť zo svojho priestoru aj napriek mojej nedochvíľnosti.
Áno, gentlemani stále žijú. To však stále neznamená, že nie sú ohrozený druh. Tento pán by mi síce mohol byť starý otcom, ale zachoval sa ako taký ten pravý „džentl“. Môžeme si takýchto zážitkov v živote vzájomne dožičiť viac? A dalo by sa prejaviť za ne viac vďaky?
