Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)
S nadšením som kráčala v ústrety ani neviem čoho. Vlastne letela. Do náručia prírody. Na prvý pohľad tichej, nehybnej, po chvíli počuť šepot inovati padajúcej vo vetre, počuť steblá trávy zohýbať sa pod tlakom neúprosného vetra.
Ani neviem ako, asi po troch hodinách som si uvedomila, že hlasfyzických síl prekričal pocit šťastia. Proste som počula svoje spokojnésrdce.
ďaleko
celý môj život, všetko, bolo vtedy kdesi v diaľke
vtáky
skryté vrabce vzlietli z poľa pri ruchu auta
cez cestu
v hmle neviditeľná, v tichu samoty
stop
zastavme sa, pozorujme a užívajme si krásu sveta
