Papúchom

 Zatnem zuby a nadávam na dotyčného, kto vypustil krpca z klietky. Koho geniálny nápad bol poslať malého aby sa zahral na budík? Táto metóda budenia rodinných príslušníkov vznikla, keď k nám prišiel domov žako - papagáj sivý, veľký krásavec s červeným chvostom. Lenže jeho budenie je v porovnaní s týmto teroristickým útokom len ako uspávanka Sherezády. ... ale kde som to bola? Aha, áno. Agapornis. Malý modrý vtáčik, ktorý je dvakrát zákernejší ako teroristická jednotka Al-Káidy, ničivejší ako atómová bomba a návykovejší ako heroín.
 Agapornisy sú milé malé vtáčiky rôznych druhov, ktoré sa po väčšinu času, keď sa na nich človek pozerá javia ako nevinné malé vtáčiky, ktoré sa na človeka pozerajú tými svojimi milučkými očami v mori pestro sfarbených pierok. Jednoducho - stelesnená nevinnosť. Lenže potom, človek urobí malý pohyb smerom preč, malý zobáčik sa otvorí.... a potom to začne. Z tak malého zobáčika sa ozve rev podobný tisícom decibelov, ktorý zvrtne človeka naspäť, lenže na bidielku už zas sedí ten milý vtáčik, ktorý vyzerá tak malý a tak bezmocný, že sa človek obzerá po inom zdroji hluku. No nie. Milý agapornis vydá zvuk, ktorým zalarmuje svoju družinu jemu podobných ( a susedove nervy) a už sa vyberajú na lov.
 Z pozorovania vyplýva, že ich prirodzení nepriatelia sú drevo, papier a káble. Z dreva to nie sú nastavené bidielka, alebo špeciálne zakúpené hračky z obchodu. Sú to totiž odberatelia vyrezávaných sôch na stenách, drevených rámov na obrazy a podstatná miera drevených rastlín, ktoré sú klasifikované ako nežiaduce pre papagáje ( preto sme redukovali počet kvetín v dome). Papier je zo zásady len taký, ktorý je overený od notára ( nebudú sa predsa zahadzovať s obyčajným - ten sa totiž môže recyklovať). Káble sú tiež obľúbené, pretože po prehryznutí sa dosiahne veľký viditeľný efekt - či už zrušenie spojenia a následné predstavenie človeka, ktorý to zistí, v podobe nadávok a iných kmeňových tancov. ( Aj vtedy sa agapornis tvári nevinne a čuduje sa, prečo človek tak vyvádza)
 Agapornisy majú tiež veľa záľub ako telefonovanie, pozeranie sa z okna, letecké preteky a horolezectvo. Preto sa človek musí mať na pozore, inak skončí s mobilom bez tlačidiel, označkovaným oknom, a okúsanými skriňami. O zničenom loďstve na poličke ani nehovorím. No ich najobľúbenejšia činnosť je jedlo a jeho likvidácia. A prečo likvidácia a nie konzumácia? Pretože agapornisy majú špeciálny spôsob prijímania potravy, ktorý končí kúskami ovocia nalepenými na stenách, semiačkami v kobercoch a to nielen v okolí klietky ale celej miestnosti ( myslím, že súťažia kto ďalej dohodí)...
 No a čo z toho má človek alias majiteľ? Hm... v jeho prípade pôsobia agapornisy ako tréneri vo výcvikovom stredisku pre špeciálne jednotky. Zrýchlia sa mu reflexy ( treba rýchlo zachraňovať vázy a iné padajúce predmety), naučí sa ohybnosti ( vysávanie úzkych a zapadnutých miest vyžaduje priam akrobatické kúsky), zvládanie stresu ( po tretej skrini si poviete, že koniec koncov to vyzerá ako pekný vyrezávaný vzor), kreativite a viere ( i napriek vopred prehranému boju vymýšľate nové spôsoby ako zabrániť ničeniu a zabaviť vtáčiky), tiež zakrývaniu stôp ( pred návštevou) , hlas sa jednoznačne zosilní ( pri kričaní povelov ako " nie! nesmieš! " ...) a hlavne naučí sa tomu, ako je možné milovať nepriateľa svojho.

 No človek si zvykne, veď koniec koncov, i napriek tomu všetkému sú to milé potvorky, ktoré robia život človeka zaujímavejším a niektoré chvíle stoja za všetky tie minúty vysávania a čistenia. Keď sa ten malý vtáčik pritúli na vaše líce, alebo, keď sa schová do vašej veľkej ruky a tvári sa, že takto to je najlepšie. Keď skloní hlavičku aby ste ho mohli poškrabkať a sleduje vás všade, pretože pre neho je najdôležitejšie aby bol s vami. Takže očividne som už závislá... od papúchov.