Kedy ste napísali prvú báseň a čo bolo pre vás prvotným impulzom? Keď som mala trinásť rokov. Dlho som sa domnievala, že to bola samota, kvôli čomu som začala písať, lebo to, čo som žila, nebola obvyklá miera samoty trinásťročného dievčaťa, bola to extrémna samota. Teraz však uvažujem, či to nebola skôr veľmi silná, veľmi vášnivá potreba sebavyjadrenia. Písanie bolo jednoducho možné a dostupné aj v tej osamelosti.
Máte obľúbenú tému, o ktorej rada píšete?
Nevedela by som to takto pomenovať. Píšem nie „o tom“, ani „to“ neopisujem, žijem to. Píšem to, čo mám v srdci, rovnako ako ostatní, ktorí si zvolili slovo (alebo slovo si zvolilo ich, slovo čakalo na nich, aby práve ich ústami bolo vyslovené) a túžia byť autentickí, teda pravdiví.
Čo vás pri písaní básní ovplyvnilo?
Všetko. Úplne všetko. To, čo som chcela, i to, čo mi bolo nanútené. To, čo som dostala, aj to, čo mi bolo odopreté. Rodičia, ktorí ma milovali. Katolícka výchova. Škola (panebože, škola... do tých škôl, kde som študovala, by som sa nikdy nechcela vrátiť). Všetci ľudia, ktorých som stretla. Krajina. Knihy - Rilke, Elsa Lasker-Schüller, Tristan a Izolda alebo aj Anna zo Zeleného domu. Hudba. Divadlo. Filmy. Práca, a nielen tá v knižnici. Aj oberať jablká a na potoku prať dlhé koberce utkané z handričiek. Alebo: ako dvanásťročná som celý deň viazala snopy jačmeňa, hrdá, lebo som to dokázala. Do krvi zodraté pršteky som si obväzovala plátnom. Muži, do ktorých som sa zaľúbila. Priateľstvá. Tanec. Politické udalosti. Vojny (vždy sú desivo blízko). Náboženstvo. Cesty. More. Smrť. Osamelé noci. Sny.
Kedy sa z myšlienky stáva báseň? Aká by mala byť?
Na toto neviem odpovedať. A myslím, že to nevystihne žiadna definícia. Je to rovnaké ako pokúsiť sa definovať lásku.
Organizujete rôzne literárne aktivity. Mnoho ľudí o nich všetkých ani nevie. Mohli by ste nám ich nejako priblížiť? Pomáha vám niekto? Organizujem, ale postrádam ozajstný organizačný talent, a tak ma to veľmi vysiľuje. Stáva sa mi, že od vyčerpania tým, čo je pre mňa bytostne cudzie, ale musím to urobiť, mávam ťažké zdĺhavé migrény, zvraciam. Ak sa však niektorých vecí neujmem ako organizátor, neurobí to nikto iný, a teda jednoducho nebudú. Mám možnosť voľby? Vždy sa nájdu ochotní ľudia, ktorí mi pomôžu. Ale potrebovala by som niekoho, kto by cítil úprimnú radosť a vzrušenie z tohto druhu roboty. Takú radosť a vzrušenie, aké prežívam ja, keď sa mi vydarí performance alebo báseň, a kto by bol ochotný to robiť podobne ako ja, za dobré slovo. Tie aktivity súvisia jednak s okruhom Klubu mladých autorov, s literárnou súťažou, ktorá bola tohto roku vyhlásená už po 25. raz. Sú to aj autorské čítania známych básnikov a spisovateľov. Vlani prišli Pavel Vilikovský, Ján Zambor, Miroslav Brück, Viera Prokešová. Básnické happeningy, literárne dielne, podujatia, ktoré sa nedajú ani presne „zaradiť“ a pomenovať. Také, ako bol inscenovaný Havránok Ivana Laučíka vo úžasnom priestore mikulášskej synagógy.
Vydali ste viaceré zbierky, pripravujete aj novú?
Áno, hoci s čudným, ťažko pomenovateľným pocitom, lebo má ísť o výber z mojich doterajších kníh. Knižočiek, vždy to boli veľmi útle zbierky. Nie je mi prirodzený takýto návrat, nežiada sa mi. Mám šťastie v tom, že vydavateľ, známy básnik a prekladateľ Milan Richter, mi dal úplnú slobodu. Môžem sama rozhodnúť, čo tam bude a čo nie. Nebude tam ani riadok z prvých dvoch zbierok, ktoré sú mi už priveľmi vzdialené. Nezriekam sa ich, dokonca sa za ne ani nehanbím, ale sú svedectvom o pridusenom živote. Akoby som ich už prestala cítiť. Chcela by som tam zaradiť erše, ktoré neboli nikdy publikované, aj keď s jednou, pre mňa podstatnou výnimkou. Nebude tam cyklus Izolda: sny, listy Tristanovi, ktorý vznikol v posledných rokoch. Dôvody sú „technické“. Izolda potrebuje iný formát, v klasickej knižke by sa jej verš nevyhnutne zlomil. Je priveľmi dlhý, a to zlomenie by ho oslabilo.
Ktoré knihy na vás zapôsobili najviac?
Na toto sa nedá odpovedať, zoznam by bol pridlhý. Niektoré literárne „lásky“ vytrvajú, niektoré sa menia. Na gymnáziu ma fascinovali Rúfusove Zvony a neskôr jeho prvé rozprávky. V súčasnosti je pre mňa Rúfusovo dielo viac predmetom úprimnej úcty než potreby ustavične sa k nemu vracať. Niektoré knihy sú spoľahlivou útechou, ale mám aj také, ktoré nemôžem čítať, keď mám rozbitú dušu, lebo by ma mohli vrhnúť do úplného šialenstva. Niektoré Dostojevského prózy alebo Franz Kafka. Hoci s knihami robím celý život, je to nevyčerpateľná krajina plná dobrodružstva. A keď sa podarí to stretnutie ponad priestor a čas, keď sa zachveje duša, keď zrazu nájdem niečo, čo len nejasne tuším, niekto to žije so mnou a vo mne, keď objavím text, ktorý ma posunie ďalej, to sú zázračné veci.
Pohybujete sa vo sfére spisovateľov a potenciálnych spisovateľov. Ako by ste zhodnotili stav súčasnej literárnej tvorby na Slovensku?
Ivan Laučík hovoril, že „duchovne exkluzívne prostredie je tu, na Liptove, len z hľadiska slovenskej ‚literárnej prevádzky‘ je toto miesto periférne“. Nepohybujem sa teda vo sfére spisovateľov, ale nevnímam to ako hendikep, ani ako svojskú výhodu. Jednoducho to tak je, lebo žijem tu, a to je nie voľba, ale údel..Na zhodnotenie stavu súčasnej literárnej tvorby na Slovensku si naozaj netrúfam. Ale vychádza množstvo skvelých kníh a sú tu skvelí spisovatelia. Pavel Vilikovský, Erik Jakub Groch, Ivan Štrpka, Mila Haugová, Jana Bodnárová, Daniel Hevier, Eva Luka... a desiatky, stovky ďalších. A ak chcete mladých autorov, tak napríklad Veronika Dianišková, ktorá má 21 rokov, Nóra Ružičková... A ak chcete svojich rovesníkov z Liptova, tak Peter Cibák a Zuzka Líšková z Liptovského Mikuláša alebo Radka Berešíková z Ružomberka.
Čo by ste poradili mladým ľuďom, ktorí by sa chceli v tomto smere vylepšovať a umelecky rásť?
Písať, to je veľká osamelosť, a teraz nemyslím ľudskú samotu, ale nevyhnutnú samotu, ktorú si vyžaduje tento spôsob tvorby. Je to veľmi dostupné, lebo abecedu sme sa naučili už ako šesťročné detičky. Potrebujeme len ceruzku a kus papiera. V tej dostupnosti je aj možná zrada. Pocit, že predsa písať vieme, lebo ovládame písmená, že netreba nič viac. Zradou je aj pocit, že ak budem čítať, veľa čítať, budem napokon napodobňovať cudzie vzory. Alebo pocit, že vlastnú básnickú osobnosť najlepšie uchránime, ak sa nevystavíme žiadnym cudzím vplyvom, a teda „pre istotu“ radšej nebudeme čítať. Písať je veľká odvaha a veľké hľadanie, lebo siahnuť do vlastného srdca, presne pomenovať, to je ako pomenovať svoje hriechy pri spovedi. Priznať. A kto nám tu dá rozhrešenie? Kto nám odpustí?
