Jeden z najpôsobivejších konfliktov medzi slobodou prejavu a snahami o potlačenie rasizmu sa stal pred tridsiatimi tromi rokmi. V dňoch 21.-27. júna 1977 venoval svoje predné stranyneonacistom denník Chicago Tribune. Išlo o mimoriadne kontroverznú kauzu,ktorá si získala záujem širokej verejnosti. Jej hlavnou postavou bol tridsaťdva-ročný neonacista Frank Collin.
Rozruch začal 1. mája 1977 tým, že Collin, predseda Národnej socialistickej strany Ameriky v Chicagu, požiadalo povolenie pochodovať v uniformách pred obecným úradom v Skokie. Dedina sa nachádza na severnom predmestí Chicaga. Má 66 tisíc obyvateľov, z toho asi polovica sú židia, mnohí utečenci z nacistického Nemecka alebo príbuzní Hitlerových obetí. Je pochopiteľné, že boli vystrašení a rozzúrení zároveň. Niektorí sa vyjadrili, že najlepším spôsobom ako sa vysporiadať s nacistami je ignorovať ich, ale väčšina cítila, že sa im musia postaviť. Židia v celom Chicagu a po celej krajine vyjadrovali Skokie súcit. Radikálny Židovský obranný spolok bol ochotný zapojiť sa do ostrej konfrontácie.
Úradníci Collina informovali, že ak chce pochodovať, musí zaplatiť poistné na uhradenie prípadných škôd, ktoré by mohlo zhromaždenie spôsobiť. Išlo o vysokú sumu, ktorú si Collin nemohol dovoliť zaplatiť. Dvadsiateho siedmeho apríla sa začal súd. Miestny súd vyhrala obeca vydala tri opatrenia. Požadovala zaplatenie poistného pre každé zhromaždenie, zakázala pochodovanie vo vojenskom štýle, používanie útočných symbolov a distribúciu nenávistnej literatúry.
Collin sa nevzdal. Obstaral si židovského advokáta Davida Goldbergera z illinoiskej pobočky Americkej únie pre občianske slobody a nasledovala únavná séria súdnych bojov. Najdôležitejšiu úlohu mal prvý dodatok Ústavy Spojených štátov amerických: „Kongres neschváli žiadny zákon ohľadom zavádzania náboženstva alebo zakazujúci jeho slobodný výkon; taktiež neschváli žiadny zákon obmedzujúci slobodu slova alebo tlače; neschváli ani žiadny zákon obmedzujúci právo ľudí pokojne sa zhromažďovať a právo odovzdávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd.“
Novinár Ed McManus píše, že Skokie je dnes známe pre dve veci. Po prvé, lebo sa postavilo proti neonacistom a po druhé, lebo sa pokúsilo „dupať“ po prvom dodatku.
Súdny spor Collin napokon vyhral. Zákazy a nariadenia obce boli vyhlásené za protiústavné. Starosta Albert J. Smitha iní lídri komunity vedeli, že nemôžu a nemali by skúšať zakázať zhromaždenie, ale boli nútení obhajovať záujmy svojich voličov. Paradoxne, David M. Hamlin, výkonný riaditeľ Americkej únie pre občianske slobody, sa rok po kauze vyslovil, že zvolení zástupcovia obce konali správne: „Nemali na výber. Neveril by som, že by starosta Smith zostal starostom Skokie, keby spravil niečo iné. Stále sa stavali do pozície – necháme rozhodnúť súd. Rýchlosi uvedomili, že začali prehrávať. Pokračovali v súdnom boji, ale súčasne sa pripravovali na organizáciu pochodu. Rešpektujem ich. Konali úplne zodpovedne.“
Keby Americká únia pre občianske slobody nezastupovala Collina, pravdepodobne by prehral. „Skokie by zvíťazila. Niet o tom pochýb. Neonacisti by si nemohli dovoliť najať právnika a keby si aj mohli, pochybujem, že by nejaký právnik zobral prípad,“ povedal pre Illinois Issues D. Hamlin.
Na celú kauzu mali pomerne veľký vplyv médiá. Všetko pekne nafúkli a spravili neonacistom reklamu zadarmo. Najskôro tom písali pretože si nenašli lepšiu tému, neskôr sa z toho stala veľká kauza a ľudí to zaujímalo, takže o tom písať museli. „Tlač vytvorila okolo Collina dojem moci. V skutočnosti sa ukazuje, že opak bol pravdou. Myslím si, že tlač vytvorila viac rozruchu než bolo potrebné,“ vyjadril sa D. Hamlin. „Collin chcel polhodinu pochodovať do kruhu pred obecným úradom, ale nejako sa z toho stal Shermanov pochod cez Georgiu. Bolo to zle podávané médiami.“
Starosta súhlasí s tým, že príbeh dostal viac publicity než si zaslúžil, ale vidí to pozitívne: „Prišli nám úžasné odozvy z celej krajiny. Chvália nás za to, že sme sa postavili proti a povedali – toto je vražda, genocída, fanatizmus a nenávisť a my nechceme nič z toho.“ Medializáciu kauzy vníma ako objektívnu: „Cítim, že média boli férové k obci Skokie, aj ku mne. Vôbec sa nesťažujem.“
Existuje niekoľko voľne prístupných televíznych nahrávok. Je na nich Collin s hákovým krížom na ramene a v pozadí vlajka s hákovým krížom a dvoma nápismi „bieli“ a „moc“. Novinári sa pýtajú židov či sa cítia v Skokie bezpečne. Jeden z nich odpovedá, že dnešný žid nie je žid nacistického Nemecka: „Keby sa niečo stalo, potečie veľa krvi. Cítim sa bezpečne v Spojených štátoch amerických.“
Najhoršie dopadla de facto Americká únia pre občianske slobody. Tisícky židovských členov v Illinois a inde z nej vystúpili. V celonárodnom meradle stratila minimálne tridsaťtisíc ľudí. Na druhej strane, získali päťsto tisíc dolárov na svoje aktivity.
Collin, posilnený úspechom, sa rozhodol vyjednávať. Vzdá sa plánu pochodovať v Skokie, ak získa povolenie na pochod v chicagskom Marquette parku. Okresný súd teda požiadal Chicago o poskytnutie povolenia a pochod v Skokie bol odvolaný. Collin si teda užil svoj pochod 9. júla 1978 v Marquette parku.
Podobný problém s rôznymi extrémistami,hlásajúcimi nenávisť a slobodou prejavu majú krajiny po celom svete. D. Hamlin vysvetľuje svoj postoj takto: „Keby mala nejaká komunita v krajine legálnu moc vydávať nariadenia a zákazy ako Skokie, potlačili by nielen neonacistov, ale kohokoľvek, kto by sa im nepáčil.“
Problémy pri presadzovaní slobody slova a slobody zhromažďovania má aj Slovensko. Stačí spomenúť niekoľko káuz. Nedávny riadne ohlásený Dúhový pochod lesbičiek a gejov sa nekonal, lebo prišli extrémisti a začali po nich hádzať kamene a granáty so slzotvorným plynom. Prevláda názor, že polícia zlyhala a pochod neubránila.
Minulý rok v júni aktivisti na čeles Ondrejom Dostálom (OKS) demoštrovali za dodržiavanie ľudských práv v Číne pred prezidentským palácom. Napadli ich Číňania. Polícia bola zozačiatku pasívna a neskôr zadržala šesť aktivistov a troch Číňanov. A čo viac, novinári sa nemohli čínskeho prezidenta nič opýtať. Nedali im priestor.
V marci pochodovali Bratislavou extrémisti. Oslavovali 70. výročie vzniku Slovenského štátu. Skandovali heslá ako: „Policajný štát“, “Sloboda slova”, “Za Boha, za národ”, “Slovenský štát”. Bol tam aj Marián Kotleba, ktorý so svojou družinou bojuje proti údajným parazitom a zlodejom. Polícia bola pripravená zasiahnuť a niečo aj spravila, ale extrémisti si svoju slobodu slova užili.
Tento článok bol uverejnený 24. júna 2010 na stránke www.instinkt.sk.
