Bývame na dome nie so záhradkou, ale s obrovskou záhradou, kde by sa vypestovali zásoby pre celý regiment. Skúsenosti som mala síce len zo zalievania a oberania jahôd. Nevadí, mala som vysoko kvalifikovaného poradcu a odborníka na túto tému, bývalého predsedu poľnohospodárov v našej obci. No, jednoducho môjho starého otca.
Keď sa dozvedel, že sa chystám pestovať melóny, zalomil rukami a myslel si, že som sa zbláznila. Nakoniec sa zmieril s tým, že mi bude musieť rezervovať kúsok s jeho inak obrovského priestoru pôdy a bude musieť zasadiť o percento menej zemiakov. Ranilo ho to, ale myslím si, že „zážitok“ z pestovania melónov bol aj pre neho obohatením jeho doterajších skúseností, keďže sa chodil do záhrady pozerať asi tak päťkrát denne.
Všetko sa to začalo kúpou semiačok v istom nemenovanom obchodnom reťazci. Pôvodne som si chcela zasadiť kvety, ale keďže tam žiadne pekné nemali, kúpila som „aspoň“ melóny. Zasadiť do malinkých kvetináčkov som ich zvládla. Poctivo som polievala, rastlinky klíčili. No stala sa veľmi vážna vec. Tieto malé bezbranné chúďatká napadol nejaký neprajník škodca. Takmer ma to zruinovalo, ale chcela som problém vyriešiť. Bohužiaľ, môj starý otec bol rýchlejší ako ja, kúpil postrek proti škodcom, postriekal malinké zelené výhonky, no a tie absolútne „prekvapivo“ zahynuli skôr ako by som ich mohla zachrániť. Musím priznať, že som dokonca vyronila pár sĺz. Záchranou bola mama, ktorá keď videla moje depresívne stavy, utekala na tržnicu kúpiť už hotové výhonky, aby sme ich stihli včas zasadiť do zeme.
Najzábavnejšia fáza bola každodenné pozeranie na malinké melóniky, ako sa zväčšujú. Melónová senzácia zachvátila celú rodinu, keďže som sa dozvedela, že ich brat každé dva dni vážil na kuchynských váhach. Nastal čas zberu. So zvedavosťou a plní očakávaní sme odtrhli prvý melón. Asi sme boli príliš rýchli, lebo melón mal farbu, ktorá len miestami pripomínala ružovú a chutil ako neidentifikovateľná jedlá hmota. Druhý pokus bol úspešnejší. Melón skutočne vyzeral ako melón aj zvnútra a chuť tiež celkom pripomínala chuť melónu. Veľkosť bola síce zanedbateľná, ale všetky tieto nedostatky prekonala radosť z vlastného vypestovaného ovocia v našej záhrade.
Musím povedať, že tento rok sa na ďalšiu várku nechystám. Určite však odporúčam každému, kto má možnosť pestovať si vlastné ovocie a zeleninu, nech tak urobí. Áno, sú to starosti, ale ten pocit radosti je úžasný. A taktiež tým pomôžete svojmu telu, ktoré ocení niečo zdravšie ako 100krát postriekané hrušky z Čile alebo Juhoafrickej republiky, ktoré kupujeme v našich reťazcoch. Good luck žienky domáce!
