Zostal po ňom dom. Veľký, s viacerými priestrannými izbami, veľká trávnatá záhrada s jeho vinicami, včelínmi, stromami, ktoré vlastnými rukami pred mnohými rokmi sadil. Zostal tu vojenský oblek, mnoho odznakov, fotografie, holiaci strojček, pena na holenie, čiapka, ktorú mal vždy na hlave, i fúzy v umývadle. No zostali tu i jeho priatelia, manželka, deti, zostali sme tu my. Živý svedkovia. My, ktorí vieme, že pomník nie je len akýsi chladný kus kameňa, čo vraví iba, že o jedného je na svete opäť menej.
Náhrobný kameň, kvety a sviečky. Aj tieto elementy prezrádzajú, či sa na zosnulého ešte spomína a či jeho potomkovia aj napriek uplynulému času vedia, kde leží ich dávny príbuzný.
Pomník je ešte horúci a vence takmer ako nové. Kvety sú biele, niektoré žlté. Stojím pred miestom jeho odpočinku, uvažujem, či skutočne odpočíva. Ako je to vlastne s tým Bohom? Dostal sa do pekla? Nebol zlý. Bol prísny. Do kostola nechodil, veril však v Boha? Vedel čo ho čaká? Nebál sa? Viem však, že chcel už odísť.
Zostali tu po ňom hmotné statky no i v nás živé spomienky. S ľuďmi, ktorých už v živote neuvidíme sa nám po väčšinou spájajú len tie pekné a veselé príhody. A rovnako je to aj so mnou. Aj mne sa k človeku, ktorý sa z druhého sveta už nevráti, viažu len veselé spomienky. Príhody, na ktoré budem spomínať kým mi bude pamäť slúžiť. Vždy, keď budem stáť pred pomníkom i so svojimi deťmi, vnúčatami.
Už ho neuvidím na podstení, ani sedieť na jeho mieste v kuchyni, keď si leje vína a myslí si, že ho nikto nevidí. Ako pije paprikovú pomazánku a ako mu chutí. Neuvidím ho prechádzať sa záhradou a kývať mi, keď idem autobusom okolo. Nezapočujem jeho nadávku: „vy smradi!“ a stokrát ošúchanú otázku, „...toto dievča že bolo v Prahe?“.
Človeka, ktorého sme nenašli doma neuvidíme, nezapočujeme, nenájdeme už nikde. Len v našich spomienkach. Spomienkach z minulosti.
Na veky vekov AMEN.
