Aké je to zvláštne. Keď tu tak sedím, počúvamhudbu, pri ktorej sa dobre relaxuje , pri ktorej sa dobre cítim a čítam sipritom články, ktoré ma zaujímajú. A premýšľam. Premýšľam , čo by somnapísala... Je toho mnoho, čo by som chcela povedať. Konkrétnym osobám, ale ajnezainteresovaným, len aby som sa vyžialila. A keď tak rozmýšľam, čo trápimňa, dochádza mi, že nie som sama. Že sa vlastne trápi každý. Tak svojsky.Niekoho trápi choroba, niekoho peniaze, láska, rodičia... Sedím si tu tak,čítam články a uvažujem nad každým jedným.
Nad každým, ktorý tu teraz sedí,a rovnako ako ja číta a možno píše niečo nové, čím sa prejaví, vybúriči ľudí pobaví. Je zaujímavé, že všetci máme svoje životy. Zaujímalo by ma, ktosi číta moje články. Kto si TY? A aký máš život? Si šťastný? A prečosi tu? Zaujímalo by ma to, ani neviem prečo. Možno ma len fascinujú ľudskéosudy. Veď práve teraz čítajú alebo píšu blogy stovky, tisícky ľudí.
Predstavte si. Môže tu byť človek smrteľnechorý, ktorý je veľmi nešťastný a číta si blogy, aby nemyslel na svojeproblémy, aby sa odpútal od reality, alebo zamestnaný človek – policajt,upratovačka, doktor, študent, čitateľom môže byť aj známy politik, alkoholik,narkoman či vorkoholik... dôchodca, mamina na materskej, muž, čo týra svojuženu či absolútny pesimista alebo vrah... Sedí tu niekto, kto sa dnes miloval,niekto, kto veľmi plakal a je nešťastný, študent, čo sa teší zo skúšky...alebo niekto natešený z Vianoc alebo nešťastný zo Silvestra...a všetcimáme vlastné zážitky, osudy, životy.
