To práve vtedy, keď nesvieti slniečko. Veď moja korela je v podstate vták ako všetky iné, ak to nemyslíte synonymne. Moja nadvláda nad ním ho však tak povediac zdeformovala, naprogramovala, aby spieval tak, ako ja pískam. Len škoda, že nemá hudobný sluch. Ráno vstane vtedy keď ja – pretože spávame spolu – v jednej izbe. Keď zazrie zo svojho momentálneho teritória – ktoré si bráni chrčaním a verí, že tým odplaší cudzinca, dobyvateľa, narušiteľa pokoja, že niečo sa v jeho okolí pohlo, ihneď spozornie a predpokladám, že rozmýšľa, či už netreba vstať. Ak vstanem prvá ja, odostriem záves a hneď po mne sa prebudí k životu aj môj vták – podotýkam ešte raz, nemyslím to synonymne. Ak vstane prvý on, musí počkať kým vstanem ja. Ak spal celý večer na strieške svojej klietky, určite mal chvostík opretý o stenu tak, aby bol vo výške, aspoň päť cm nad hlavou – neviem, asi si tak odkrvuje chvost, alebo kloaku. Ak spí inde ako na klietke, je to tam, kde ho nebude vidieť a kde sa cíti bezpečne. Za klietkou strčený azda v päť cm škárke, alebo nalepený na stene, kde má možnosť olupovať omietku, hoci mu to neide, ale nikdy nespí tam, kde by podľa vlastných práv, ako vták určený na predaj a teda na život v klietke, za mrežami. Náš vták je pravdepodobne celkom intelektuál a vie, že mreže sú iba za trest – a tak to aj býva. Ak neposlúcha, ide za mreže a buď na samotku do dielne, alebo medzi ostatné vtáky von, kde sa môže vyhúkať či našpiniť koľko len chce. A keď sa ten náš vták zobudí a nespí na klietke, najviac mu vyhovuje vyškriabať sa hore a tam ponaťahovať svoje krídelká, na tróne, na vrchole klietky, z kade púšťa ranné bombardéry, vykonáva rannú hygienu a čaká na mňa, kedy sa mi uráči konečne doniesť vodu. Nie len že moja korela je intelektuál, ale občas je aj pekne rozmaznaná. Ráno by sa sama snáď už ani nenapila. A tak jej naberiem čistú vodičku a prinesiem pod zobák. Keď pila korelka ešte pred spaním, napije sa maximálne dvakrát. Väčšinou má ale riadne suchoty a keď vidí, že sa nesie voda, doslova sa do nej hodí a poriadne sa nalogá aj 3x! A na rad prichádzajú raňajky. Bývali časy, keď mohol bývať aj v obývačke či v jedálni. Vtedy raňajkoval, obedoval a večeral keď aj my. Časy sa však zmenili a prísny matriarchát povedal preč a muselo to tak byť. Istú dobu žil môj vtáčik na samotke. Sám, opustený, bez priateľov, tých ľudských i vtáčích a možno uvažoval i nad samovraždou. Nejeden krát ho našli mimo svojej lokality – na, pri alebo v klietke s chocholčekom omotaným pavučinou. Kto vie čo zamýšľal so sebou urobiť. A možno mal plán, ako nás opustiť. Jedno je však isté. Nezostal sám na veky. Zľutovala som sa, ako jeho majiteľka a zároveň matka, nad ním. Svoju už nemá, a keby aj mal, isto by postupovala ako i ja. A tak po niekoľko dňovej samote a úvahách nad sebou samým sa ocitol v mojom kráľovstve, v mojej izbe. A musím uznať. Čvirko – moja korelka, vtáčik, sa zmenil. Isto si vstúpil do svedomia a povedal si, že sa bude krotiť. A tak aj bolo. Krotil sa dlhú dobu a nevydal zo seba ani hlások. Až keď som sa mu začala prihovárať jeho rečou, ožil. Ako jeho matka, aj ja sa sním musím rozprávať, hoci ľutujem, že mu nerozumiem – ale to tak niekedy medzi rodičmi a deťmi býva...Moju nechápavosť mu však veľakrát vynahradím pohladením. Čvirko to priam zbožňuje. Nie však hocikde. Len na hlavičke. Neviem akého dlhého veku sa dožije. Členom našej rodiny sa stal pred necelými dvomi rokmi. A za ten čas sa aj niečomu priučil. Nemá síce hudobný sluch ale svoje meno ovláda bravúrne. A možno s nami tým jeho talentom iba manipuluje. Povie Čvirkó a všetci sú zrazu okolo neho, hneď je stredobodom pozornosti a všetci sa mu venujú. Keď poviem svoje meno ja, maximálne sa mi pokloní, aj to asi z inej príčiny.
Moja korelka je možno na prvý, druhý a tretí pohľad rovnaká ako všetky iné, je to však iba zdanie. Je to totižto rozmaznaný, deformovaný intelektuál s vlastnými citmi, ktorý vie niekedy aj pekne spievať.
