Tak napríklad Drahoslav Machala (Pamír) napísal glosu Nová sliepka a názoroví teroristi. Tento myšlienkový, literárno-estetický “skvost”stojí za to prečítať si komplet. Ide tu o primitivizmus najhoršieho typu, ktorý ťažko nájdeme niekde inde. Mimochodom, o Pamírovi sa hovorí, že píše aj prejavy pre nášho premiéra....
Ak má niekto záujem, pošlem mu jeho posledný výtvor emailom. Naskenoval som to, len som to nevedel umiestnit sem.
Keď som sa minule zamýšľal, či po Karadžičovej básnickej tvorbe začnú v LT publikovať aj názory dalších neodsúdených predstaviteľov zločineckých režimov typu Hitlera, Stalina a Gottwalda, tak som netušil, ako správne predpovedám. Naozaj, v rámci rubriky “Zabúdané fakty a svedectvá” publikoval LT v ostatnom čísle aj prejav K.Gottwalda na VIII. Zjazde KSČ 29.marca 1946! Aký to malo dôvod, nie je jasné - nešlo o žiadne výročie. Dokonca LT k týmto “faktom a svedectvám” nepriložil žiadne vlastné vysvetlenie, takže sa môžeme domnievať, že sa stotožňuje s myšlienkami komunistického totalitného vodcu K. Gottwalda. Gottwald vo svojom prejave, ktorý publikoval LT, okrem iného obhajoval vysídlenie všetkých Maďarov z južného Slovenska. Je zrejmé, že pojem kolektívnej viny a kolektívneho trestu je hlboko nemorálny, a možno v danej dobe bol pochopiteľný (aj keď stále neospravedlniteľný) len brutalitou vojny (i keď, ako uvádza sám Gottwald, Anglicko a USA už vtedy nesúhlasili s kompletným vysťahovaním Maďarov). Ale to, zdá sa, LT neprekáža. Princíp kolektívnej viny nadalej platí!
Pavol Janík, donedávna predseda (!) Spolku slovenských spisovateľov a obhajca neobmedzeného práva na slobodu prejavu, vrátane práva publikovat v štátom sponzorovanych periodikách básne básnika obvineného súdom z vojnových zločinov, publikoval niekoľko vlastných básnických infantilných “skvostov”, asi inšpirovaný obhajobou slovenského prekladu básní asi najznámejšieho psychiatra, síce ešte neodsúdeného, ale obvineného z vojnových zločinov, R. Karadžiča.
Ukážka z tvorby P. Janíka:
“Ak sa mi, láska, zas dnes nevydaríš,
na vine bude dozaista Paríž.
Padajú hviezdy, kreslia nežné čiary,
do nebies stúpa parfum Soir de Paris.”
Inak na etickú a estetickú kompetenciu pána Janíka posudzovať slovenskú literatúru som sa pýtal pána JUDr. Ladislava Serdahelyho, riaditeľa Literárneho fondu, kde Mgr. art. Pavol Janík, PhD pôsobí ako člen Sekcie pre pôvodnú literatúru! Odpoved: “ Striktne odmietam polemizovať s Vami o charakterových vlastnostiach a odborných schopnostiach členov výborov sekcií Literárneho fondu, ba dokonca znížiť sa k spochybňovaniu ich kompetentnosti k výkonu tejto funkcie. Prepáčte, ale i napriek tomu, že som riaditeľom LF, nemám ambície a ani chuť pranierovať nedostatky uvedených osôb prípadne hodnotiť ich činy a názory. ”
Inými slovami, verejní posudzovatelia iných sú sami nedotknuteľní a nekritizovateľní. Môžu mať akékoľvek úchylky alebo predstavy o svete, nedá sa s tým nič robiť. To, že uverejnenie básní R. Karadžiča odsúdil aj minister zahraničných vecí SR, ba dokonca aj srbský minister zahraničných vecí Vuk Jeremič, je asi jedno. Hlavné je, že sa to páči pánovi P.Janíkovi.
Čo k tomu všetkému dodať? Pomôžme si cudzími (seba)hodnoteniami. Ako napísal Ján Tužinský v tom istom LT 20.5.2009: “Dnešné bulvárne noviny a ich odnože sú v tomto smere obrazom biedy. Myslenie je rovnako cudzie ich vydavateľom, redakciám i prispievateľom. Sú zrkadlom duchovnej biedy a okrem senzácií ich netrápi nič. Je to tlač bez náznaku akýchkoľvek myšlienkových pochodov a za súčasného stavu je možno aj najlepšie, že ako odpad začínajú i končia”.
V týchto vetách stačí zmeniť “bulvárne” za “literárne”, “senzácie” za “historické krivdy a nacionalizmus”(mimochom, všimol si niekto, žeby sa LT zamýšľal nad miliardovým nástenkovým tendrom SNS a ostatnými kauzami SNS? ) a “ako odpad” nahradiť “ako experiment Štb”, a máme presnú vlastnú diagnózu duchovnej (intelektuálnej, básnickej, kultúrnej a publicistickej) biedy Literárneho týždenníka.
