„Rímski legionári boli žoldnieri, boli najímaní za žold, tvorili oporu rímskeho vojska.“
Ide o polopravdy. V neskoršom období to tak bolo, ale rímski legionári boli po stáročia v prvom rade občania Ríma, resp. Rímskej ríše, ktorí si povinne museli odslúžiť väčšinou 20 rokov (v závislosti aj do druhu služby a obdobia). Dostávali minimálny žold, podobne ako vojaci povinne rukujúci aj dnes alebo kedysi (napríklad radoví vojaci nemeckého Wehrmachtu dostávali 1 marku denne počas Druhej svetovej vojny, vojaci ČSĽA dostávali podľa hodnosti a obdobia tiež pár desiatok až pár stovák korún mesačne).
Potom, ak rímski legionári prežili, dostali kus pôdy, a pokiaľ predtým nedobyli nejaké územie a neozbíjali porazených, ťažko mohli zbohatnúť ako tvrdí etnologička. Získanie pôdy bolo, okrem možnej koristi a (povinnej) služby vlasti, hlavnou motiváciou pre ochotu slúžiť v armáde.
Rímski legionári teda tvorili jadro vojska, niekedy väčšinu vojska, a existovali samozrejme rôzne pomocné (technické a zásobovacie) zbory (ktoré však spočiatku boli tiež postavené z Rimanov) a niekedy aj viac alebo menej dobrovoľné spojenecké jednotky.
Sme dnes publikuje komentár externistu, kde sa uvádza „estónsky Vilnius“. Vilnius je starobylé a historicky známejšie litovské mesto, rovnako ako tiež starobylé ale menej známy estónsky Tallinn (kedysi Reval).