O bulvári s bulvárnym nadšením?

Už prvá kapitola z neznámych dôvodov definuje bulvár na dvoch odlišných miestach (1.1 Definícia bulváru a 1.3 Bulvárna tlač, bulvárne médium).
Dá sa polemizovať s autormi, či kolískou bulváru bola naozaj „Amerika“ (s.21). Veď asi všetky prvé letákové noviny šírené v Európe, ale aj v amerických kolóniach prevažne v týždennej, alebo inej (v závislosti od prísunu správ loďami alebo kočmi) periodicite v 15-18. storočí, predstavovali v úplnej väčšine typický príklad bulvárneho spravodajstva.
V rámci kapitoly Etapy vývoja slovenského bulváru autori preskočili jeho začiatky, kedže okrem Nového času tu boli aj iné pokusy o vydávanie bulváru, a to prakticky hneď po roku 1989. Okrem viacerých domácich pokusov to bol napríklad aj fakt dovozu a predaja zahraničného bulváru nemeckého alebo rakúskeho pôvodu. Je možno pravda, že vznik Nového Času znamenal istý prelom, ale neznamenal preto začiatok šírenia či vzniku bulváru na Slovensku. Rovnako neplatí ani téza autorov, že erotika v novinách začala rokom 1996.
Autori príliš často používajú nepresný jazyk. Napríklad na strane 53 uvádzajú, že „Dnes sa názory novinárov uverejňujú v novinách menej“. Nie je jasné, či mali na mysli len noviny Nový Čas, o ktorom píšu v danej časti, alebo toto ich konštatovanie malo mať širšiu (a potom nepravdivú platnosť).
Rovnako nepresné je ich tvrdenie, že „Do roku 1989 boli akékoľvek negatívne informácie neprípustné. Ani po novembri 1989 sa do veľkej kritiky nikto z novinárov nehrnul. Odvážili sa až v roku 1994“ (s.53). Z kontextu síce vyplýva, že mali na mysli negatívne informácie o politikoch, ale po prvé, negatívne informácie o „kapitalistických“ politikoch boli vítané aj pred novembrom 1989, nehovoriac o platforme, ktorú ponúkala v prípade domácich politikov v obmedzenej miere aj slovenská humoristická tlač, a po druhé, samotná kritika aj domácich politikov už krátko po novembri 1989, najmä v rokoch 1991-1993, bola niekedy až brutálna. Inými slovami, kritika nie je to isté ako zosmiešňovanie. Alebo ešte inak, autori sú až tak nepresní vo svojom vyjadrovaní, že ich výpovede sú zavádzajúce.
Nie je zrejmé, prečo by mal byť rok 1995 “prelomový“ v rozvoji bulváru na Slovensku a súčasne „posun v rozvoji bulváru na Slovensku“ ako aj „začiatok rozvoja bulváru na Slovensku“ (s.54). Začiatok a posun nie sú chronologicky tie isté pojmy. A začiatok masového šírenia bulváru na Slovensku bol predsa pár rokov predtým, najneskôr v období vzniku Nového Času (hoci je pravda, že autori označujú začiatky NČ ako „hybrid, nie typický bulvár“ - s.31). Možno autori mali na mysli – súdiac podľa uvádzaného príkladu - začiatok politického bulváru na Slovensku. Inde autori dokonca tvrdia, že „Bulvár na Slovensku je doslova a do písmena ešte prakticky v plienkach“ (s.29). Nuž, kto sleduje bulvár (či už ako odborník alebo ako bežný konzument), by s týmto tvrdením asi nesúhlasil. Mne osobne sa zdá, že bulvár je na Slovensku celkom dobre rozvinutý a rozšírený (tým ho automaticky nehodnotím z morálneho alebo kultúrneho hľadiska pozitívne), a to najmä po vzniku denníka Plus Jeden Deň, niektorých časopisov, a niektorých televíznych relácií, vrátane Kriminovín Joj.
Ako prinajmenšom kontroverzné sa mi zdá označenie programu STV „Zmenáreň“ za bulvárnu reláciu (s.49).
Ani škandál nie je typický pre bulvár ako naznačujú autori (s.91), a sám osebe môže byť škandál výsledkom činnosti investigatívnej práce serióznych médií a mať pozitívne morálne poslanie.
Niekedy sa autori evidentne pomýlili, lebo len ťažko môžeme akceptovať titulok, označujúci Sme a Hospodárske noviny za bulvárne tituly (s.120).
V prípade použitej odbornej literatúry autori skončili niekde na prelome rokov 2004/2005, čo je vzhľadom na datovanie vydania publikácie – rok 2009 – dosť málo. Aj preto nevyužili viaceré odborné články z akademického prostredia, ktoré vyšli medzi rokmi 2005-2009, čo je na škodu veci.
Viaceré ilustračné fotografie v texte, zobrazujúce najmä jedného z autorov, M. Lincéenyiho, niekedy spolu s druhým autorom, svedčia o vysokej miere sebastrednosti tohto autora – alebo, ak chcete, o zvýšenej miere narcizmu. Tieto fotografie totiž inú funkciu v rámci textu očividne nemajú.
Ak to zhrnieme, kniha si vyžadovala trochu viac intelektuálneho úsilia, lebo o bulvári sa síce môže písať bulvárnejším spôsobom, ale nie v publikácii určenej pre stredné a vysoké školy. Neznamená to tiež mýliť si použitie jednoduchšieho jazyka určeného pre študentov s bulvárnym štýlom. Preto, ako aj vzhľadom na rôzne faktografické a logické chyby v texte (neuvádzam všetky) som prekvapený jednostranným nadšením všetkých troch akademikov nad touto publikáciou, vrátane jej bezvýhradného odporúčania pre študentov stredných a vysokých škôl. Žeby sa už bulvarizoval aj akademický svet?

Marcel Lincényi a Miroslava Kohuťár, Fenomén bulvár na Slovensku. Bratislava, IRIS, 2009