Napríklad Mgr. J. Laluhová v prvej kapitole Masmédiá na Slovensku naznačuje, že niekedy v januári alebo potom v roku 1993 vznikla verejnoprávna Slovenská televízia a Slovenský rozhlas..(s.6). Žeby naozaj? A nebolo to tak o dva roky skôr? Tak aspoň píše o niekoľko strán neskôr iný autor, prof. Vojtek (na strane 36-27 uvádza, že "verejnoprávne inštitúcie Slovenský rozhlas a Slovenská televízia vznikli v máju 1991...")
Mgr. Laluhová ďalej píše, že "doteraz pretrváva nerovnováha medzi verejnoprávnymi a komerčnými médiami ako aj medzi komerčnými médiami navzájom" (s.6) O akú nerovnováhu ide? A ak by aj nejaká nerovnováha existovala, je to samo osebe zlé?
Porovnávať stav tlače na Slovensku v roku 1918 so stavom tlače na Slovensku v roku 1993 ako to robí autorka, je, vzhľadom na medzitým dosiahnutý technologický, kultúrny a ekonomický pokrok je, slušne povedané, zavádzajúce: "Pred zrodom prvej ČSR vychádzali (správne má byť - vychádzalo) v Uhorsku iba 23 slovenských periodík a pred jej rozpadom to bolo už 250 novín a časopisov" (s.6).
O stagnácii vo vydávaní tlače môžeme ťažko hovoriť (s.7), ak sa počet vydávaných periodík zvýši v priebehu takmer 40 rokov z 232 na 326.
Mgr. Laluhová pokračuje v polopravdách až nezmysloch ďalej: "podľa prieskumov číta Nový čas denne asi 200 000 čitateľov" (s.7). V skutočnosti, v čase keď vyšla publikácia, resp. krátko predtým, "Najčítanejším denníkom je naďalej bulvárny Nový Čas vydavateľského domu Ringier Slovakia, ktorý "včera čítalo" 22,3 % respondentov starších ako štrnásť rokov, čo predstavuje približne 992-tisíc čitateľov" (http://medialne.etrend.sk/tlac/sprava.php?sprava=47830). Mimochodom, Laluhová o stranu ďalej píše, že denník Šport má "približne 280 000 čitateľov denne" a dokonca je až "na štvrtom mieste v posledných prieskumoch čítanosti" (s.8).
Aj na strane 9 a 10 sú tabuľky, ktoré uvádzajú namiesto správneho počtu výtlačkov (tlačených alebo predaných?) nesprávny počet "čitateľov".
Tvrdiť, že denník Sme sa v minulosti (?) orientoval na súčasnú (?) vládnu opozíciu (predovšetkým SDKÚ), môže skutočne len neznalec vecí (s.8).
Oboznamovanie sa s tvorbou Mgr. Laluhovej pre podklady na prijímačky aj stačilo, poďme sa však pozrieť na ďalšieho autora.
Profesor PhDr. Juraj Vojtek, CSc, pripravil pre uchádzačov o štúdium príspevok s názvom Od masmédií k novinárstvu a novinám, pri ktorom uvádza až 20 použitých zdrojov. Tento fakt by mohol naznačovať, že jeho príspevok nie je určený pre záujemcov o štúdium, ale skôr pre študentov vyšších ročníkov. Nie je to tak, príspevok sa celkom dobre číta a je vcelku zrozumiteľný. Trochu prekvapuje názov príspevku, lebo historický vývin bol presne opačný ako naznačuje profesor Vojtek v názve kapitoly - teda od novín k novinárstvu a k masmédiám a nie naopak. Niekedy je cítiť istú nadbytočnosť textu, t.j. keď sa opakujú tie isté vety neskôr - napríklad definícia knihy na strane 26 je úplne tá istá ako na strane 32, nejasnosť dátumu narodenia Guttenberga spomína na strane 32 ale aj na strane 37, o prvých novinách na území Slovenska celkovo a v domácej reči píše na strane 33 ale aj na strane 41. Možno ide o pedagogicky nevyhnutnú redundanciu textu.
Otázkou je, prečo majú uchádzači vedieť takéto poloodborné, niekedy aj nepravdivé, prípadne zavádzajúce informácie ešte pred prijatím na štúdium? Jednoduchá matematika a základná logika asi nie sú silnou stránkou vedeckopedagogických pracovníkov tejto ustanovizne. Lebo publikáciu recenzoval jeden profesor, jeden docent a jedna držiteľka titutlu PhDr. Zdá sa, že ak niekto vychádza z tejto nedôveryhodnej príručky, "garantovanej" množstvom pred menom aj za menom titulovaných ľudí, má väčšie šance stať sa študentom ako ten, kto používa logické myslenie a má overené informácie. Ako je to možné? Zaujíma ma názor verejnosti.
P.S. Nabudúce sa pozriem na dalšie kapitoly.
