Smeroval som do Latákie a autobus neplánovane zostal stáť. Všetci pasažieri čakali uprostred ničoho na najbližšiu možnosť, ako pokračovať v ceste. Onedlho zbehli mikrobusy z okolitých sídiel a postupne poodnášali všetkých. Konečnú sme mali niekde na predmestí. Jeden z cestujúcich mi ponúkol miesto v taxíku, ktorý ho mal odviezť do centra. Ak som správne porozumel, bol z Turecka a pracoval v Sýrii. V centre sa so mnou rozlúčil a taxikára vybavil vo vlastnej réžii. Nezobral odo mňa ani cent. Poďakoval som sa a išiel hľadať hotel, ktorý som už mal vyhliadnutý z bedekru. Netrvalo dlho a stál som pred vchodom. Prevádzkarom a možno aj spolumajiteľom bol asi 25 ročný Mohamed, pokojný, kultivovaný a snaživý chlap. Cez deň riešil turistov, večer v spoločenskej miestnosti sa s nimi zhováral. Bol vášnivý fanúšik Tintin komiksov od belgického ilustrátora Hergéa. Mal rozsiahlu zbierku vo všetkých možných jazykoch. V slovenčine nemal ani jeden exemplár. Zaumienil som, že mu po návrate domov pošlem nejaké kusy, aby rozšíril svoju zbierku. Aj sa tak stalo, záväzok som splnil. Zohnať Tintin komix v slovenčine bola náročná úloha. Dodnes existuje len jeden jediný diel preložený do slovenčiny: „Žezlo kráľa Otakara“. Rovno som to objednal, k tomu som pridal tú istú časť aj po česky a po maďarsky a v priloženom liste som ho nechal hádať, ktorý z nich je napísaný v akom jazyku. Dúfam, že mu to pošta doručila, vtedy ešte v tých končinách boli pokojné časy. A dúfam aj to, že je v bezpečí a je zdravý aj s celou jeho rodinou, že sa im podarilo bezpečne prežiť dlhotrvajúcu občiansku vojnu. V posledných pätnástich rokoch to asi nebolo ono, ale pevne verím, že raz opäť bude plno ľudí z celého sveta v tom hoteli, ako to bolo v tom čase, keď som sa tam ocitol ja.
Dva, či tri dni som pobudol v jeho hoteli. Z mojej izby na 7. poschodí bol výborný výhľad na prístav a more. Večer prišli aj Mohamedovi kamaráti, pýtali sa ma odkiaľ som. Áhááá, Slovensko, hovorí mi jeden, áno, áno .... ako sa volá Vaše hlavné mesto, mám to na jazyku .... Myslel som si, ako to často býva, že si to pletie s Prahou, tak som opatrne odpovedal, Bratislava. Reakcia ma trochu zaskočila: „Ahááá, áno, Bratislava, jasné, tam sa odohrával HOSTEL“. Ufff....
Na ďalší deň som sa vydal na jediný obývaný sýrsky ostrov – Arwad. Cesta viedla cez starobylé križiacke mesto Tartus. Opevnené hradby z tých čias boli ešte celkom zachovalé. Z prístavu premával minitrajekt, ktorý ma za pár minút prepravil do cieľa. Ostrov bol malý a celý zastavaný s typickými blízkovýchodnými úzkymi uličkami. Autá, ani motorky tu nepremávali. Za menej ako päť minút bolo možné prejsť z jednej strany ostrova na druhú. Ako som sa túlal, natrafil som na tesársku dielňu, kde vyrábali rybárske lode. Bol to zážitok vidieť, ako vznikajú drevené plavidlá.
Zastavil som sa v miestnej reštaurácii s morskými špecialitami. Vybehol za mnou majiteľ na terasu a pýtal sa, čo si dám. Som mu oznámil, že by som si rád dal „Fish“. Namiesto jedálneho lístka ma zavolal dovnútra, cez kuchyňu až do skladových priestorov. Trochu som mal obavy, či to je bežný postup a čo sa asi teraz bude diať. Došli sme do miestnosti, kde bolo aspoň 10 väčších chladiacich boxov. Rad za radom ich pootváral. Keď otvoril aj posledný, prišiel ku mne a s obrovskou hrdosťou jedným majestátnym mávnutím ruky smerom k chladiacim boxom mi oznámil: „Fiiišššššš“. Vodil ma od boxu k boxu a ukazoval ich obsah. V každom boxe bola nejaká iná ryba. Absolútne som nemal tušenie, aké sú to zač. Po prehliadke som nebol o nič múdrejší, myknutím pliec som mu oznámil, akože „sa neviem rozhodnúť, ktorá by mohla byť tá najlepšia“. Vybral kus nejakej ružovej ryby veľkej asi ako pstruh a svojím pohľadom sa pýtal, či to môže byť. Isteže, sám by som to lepšie nevybral. K pečenej rybe naservírovali rôzne prílohy – ryžu vypekanú v rybacom výpeku, tradičný hummus, čerstvý zeleninový šalát a rôzne omáčky. Arwad stál za to a večer som sa postupne vrátil späť do „hostelu“. Samotná Latákia bola moderná s dojmom novodobého mesta, bez historického centra. Bola čistejšia a uprataná, čo na Blízkom Východe nie je vždy samozrejmosť.
Ďalší deň som využil na návštevu neďalekého starovekého mesta, Ugaritu, kde medzi prvými používali abecedu. Došiel som až k vstupnej bráne, ale akosi ma odradilo relatívne vysoké vstupné. Pomer ceny a zážitku mi pripadal byť neefektívny pre pár porozhadzovaných kockatých kameňov (sa ospravedlňujem archeológom). Vstup som vymenil za fľašu libanonského piva a v tieni miestneho bufetu som presedel pred bránami Ugaritu niekoľko hodín. Zážitku som ale neunikol. Po čase sa prikotúľal obrovský červený autobus plný nemeckých rekreantov. Ťahal za sebou rovnako veľký príves s malými okienkami v troch radoch s výrazným nápisom „Hotel na kolesách“. Bola to mobilná nocľaháreň cestujúcich, ktorí po nociach spali v pohybe vo svojej králikárni. Aj takto elegantne sa dá cestovať. Pred návratom do mojej základne v Latákii som sa na chvíľu zastavil na brehu Stredozemného mora, aby som si trochu vychutnal mediteránny vzduch a šum mora.
Nasledovný deň nastal čas sa trvalejšie presunúť do ďalších zaujímavých destinácií. Predtým som už o Sýrii počul od skúsených cestovateľov, ktorí medzi najpozoruhodnejšie pamiatky vždy zaradili aj najzachovalejší križiacky hrad na Blízkom Východe, Krak des Chevaliers. Preto bolo prirodzené, že cestou späť do Damasku sa v mojom itinerári ocitol aj tento hrad. Obrovské bludisko chodieb, miestností, pivníc, ešte aj záchody sa zachovali. Keďže hrad nebol dobytý, ale križiaci ho dobrovoľne odovzdali, zachoval sa takmer úplne neporušený. Počas najhorších rokov občianskej vojny sa tu tiež odohrávali veľké boje, ktoré narobili významné škody, ale vďaka pevnej stavbe a hrubým múrom hrad ešte stále stojí.
Pol dňa bolo málo, aby som všetky chodby a veže preskúmal. Slnko už pomaly zapadalo, keď som sa pohol ďalej. Lokálny minibus, ktorý smeroval do Homsu, skoro hodinu ešte krúžil v tunajšom malomeste, kým vyrazil na cestu. Býva zvykom v tejto oblasti, že minibusy sa nepohnú, kým nie sú naplnené. Ak je sídlo trochu väčšie, tak minibus krúži po všetkých uliciach aj viackrát, aby nabral ľudí. Pritom šialene trúbi na každého, koho uvidí na ceste – tým dáva znamenie pre potenciálnych pasažierov, aby nepremeškali nástup. Neexistuje niečo ako hlavná stanica, kde ľudia dôjdu na autobus. Tu to to bolo opačne, autobus príde za Vami, kdekoľvek bývate. Bola už tma, keď som dosiahol moju poslednú plánovanú destináciu v Sýrii: hlavné mesto Damask. Bedeker mi opäť pomohol nájsť ubytovanie a unavený som padol do postele, aby som mohol nasledovný deň vyraziť do labyrintu starej časti mesta.
