Ak Vás téma zaujíma, ale neradi čítate, pozrite si oscarový veľkofilm THE KILLING FIELDS (1984). Názov sa stal synonymom kambodžskej genocídy.
Udalosti politického prevratu podrobne zachytil vtedy 36 ročný francúzsky františkán, páter Francois Pounchaud, ktorý asistoval pri dojednaní odsunu cudzích štátnych príslušníkov z krajiny. Jeho kniha Cambodia: Year Zero sa stala prvým súhrnným dielom o dianí v Kambodži po prevrate.
Červení Khméri v deň svojho „víťazstva“ obsadili v Kambodži všetky civilné objekty až na jednu výnimku. Francúzske veľvyslanectvo akoby zázrakom zostalo nedotknuté, no v priebehu niekoľkých hodín sa premenilo na prísne obkľúčené geto. Vo vnútri areálu nebolo nikomu jasné, aké sú plány revolucionárov a aký osud postihne rezidentov veľvyslanectva.
V komplexe budov pôvodne pracovalo 7 zamestnancov, ale počas pádu hlavného mesta za niekoľko dní narástol počet prítomných na približne 1500 osôb. Po obkľúčení nebolo možné veľvyslanectvo opustiť. Všetky fotografie o vonkajšom svete boli urobené cez plot. Jediným zástupcom francúzskej vlády bol vicekonzul Jean Dyrac, ktorý musel využiť všetky svoje diplomatické schopnosti na riešenie napätej situácie.
Kto sa ocitol v zajatí železnej opony alebo skôr pod jej ochranným štítom? V prvom rade domáci Kambodžania žiadajúci o azyl. Zo zahraničných občanov išlo najmä o zamestnancov Organizácie spojených národov, zdravotný personál Červeného kríža a nemocnice Calmette (pôvodne francúzska poliklinika), predstaviteľov rímskokatolíckeho biskupstva, žurnalisti a fotografi, učitelia, či vedci.
Zahraniční dostali miesto vo vnútri budov, Kambodžania museli zostať na dvore. Voda a jedlo sa rýchlo míňali a nebolo zrejmé, ako sa vyrieši zásobovanie neúnosne vysokého počtu ľudí. Červení Khméri neboli ochotní o ničom diskutovať a nepúšťali sa do rozhovoru s obkľúčenými cudzincami. Prvý deň dočasných obyvateľov francúzskej ambasády prešiel bez optimizmu. Ľudí pomaly ovládla bezmocnosť, východisko neexistovalo, úvahy o zrátaných dňoch boli čoraz prítomnejšie. V komplexe ambasády zavládlo provizórium. Chirurgická operácia na písacom stole, či opekanie posledných kúskov potravín na dvore boli do pádu republiky nevídanými udalosťami na diplomatickej pôde. Paradoxne, nebolo na veľvyslanectve zo všetkého núdza. Na sklade boli značné zásoby exkluzívneho alkoholu - pôvodne pre diplomatické účely, čo rezidenti v tejto zložitej situácii neváhali aj patrične konzumovať.
Brána veľvyslanectva sa otvárala často. Ak červení našli v obsadených častiach mesta cudzích štátnych príslušníkov, eskortovali ich na ambasádu. Na druhý deň bolo evakuované rímskokatolícke biskupstvo, neskôr aj Červený kríž. Na tretí deň sa pred bránami objavili traja vojaci Červených Khmérov vyššej šarže a mali v záujme hovoriť s vicekonzulom. Prišla skúška nervov, aj medzinárodnej diplomacie. Povstalci žiadali o prepustenie "zradcov" a za odplatu sľubovali diskusiu o osude cudzích štátnych príslušníkov. Za zradcov považovali čelných predstaviteľov Khmérskej republiky, ktorí požiadali Francúzsko o politický azyl. Boli to prezident národného zhromaždenia, minister zdravotníctva, minister financií, jedna z manželiek kambodžského kráľa a kráľov synovec, ktorý bol jedným z hlavných aktérov zvrhnutia kráľa a zrušenia kráľovstva pred piatimi rokmi.
Vojaci prísne naznačili, že neprišli vyjednávať a žiadajú okamžitú spoluprácu. Pohrozili obsadením veľvyslanectva, pokiaľ ich žiadosť nebude vypočutá. Politickí azylanti boli informovaní o požiadavke. Nebola iná možnosť, ak nepôjdu, prídu si pre nich. Nebolo možné kam utiecť, preto sa pripravili na prechod bránou, tentoraz smerom von. Minister zdravotníctva sa nevedel zmieriť so svojim osudom, nechcel sa vzdať a po prekročení brány sa rýchlo zatvoril do najbližšieho osobného auta, čo parkovalo opustené pred ohradami komplexu. Pomaly ho prehovorili, vzdal sa a odviezli ho spolu s ostatnými „zradcami“ na neznáme miesto. Ich osud bol spečatený.
Neskôr prišlo veľké prekvapenie. Pred bránami sa ocitol veľvyslanec Sovietskeho zväzu aj so svojou rodinou a personálom. Mali zviazané ruky a nepretržite na nich mierili zbraňami. Očití svedkovia tvrdia, že zamestnanci oblepili sovietsku ambasádu veľkými transparentmi s nápisom: „Sme komunisti, sme bratia, pošlite francúzsky hovoriaceho posla.“ Mladí khmérski revolucionári nevedeli čítať a so svojimi sovietskymi zbraňami vyrazili dvere. Rovnaký osud postihlo aj dvoch diplomatov Nemeckej demokratickej republiky. Jeden z Nemcov sa nemohol zmieriť s touto nespravodlivosťou a nahlas napomínal Červených Khmérov: „Môj otec bol komunista, aj ja som komunista, som bývalý dôstojník Wehrmachtu a bol som zajatcom Francúzov a teraz som zajatý spolu s nimi! Za toto zaplatíte!“
Nedôstojné dolapenie sovietskych diplomatov veľmi zreteľne ilustrovalo markantné rozdiely medzi sovietskou a čínskou cestou komunizmu. Červení Khméri si vybrali čínsku cestu, my sme v tom čase kráčali na tej sovietskej. Ako to tušíte, Sovieti sa nestali spriatelenou krajinou novej Kambodže a s Červenými Khmérmi nenadviazali diplomatické styky. Svoje veľvyslanectvá otvorili len Čína, Kórejská ľudovodemokratická republika, Kuba, Vietnam, Laos, Rumunsko, Juhoslávia, Egypt a Albánsko.
Zahraniční redaktori spoza brán ambasády sledovali, ako státisíce Kambodžanov opúšťajú mesto. Na ulici bolo všetko preplnené a bolo v neustálom pohybe. Počet civilného obyvateľstva po niekoľkých dňoch začal klesať, nakoniec okrem vojakov už nebolo možné v okolí ambasády vidieť nikoho. Zahraniční redaktori nevedeli, čo sa v meste deje.
Medzi francúzskymi občanmi sa našlo niekoľko osôb, ktorí výborne hovorili po khmérsky a snažili sa vyjednávať s povstalcami v ich rodnom jazyku. Stalo sa párkrát, že vojaci v masovej evakuácii objavili väčšie skupiny cudzincov. V týchto prípadoch mohli tlmočníci opustiť areál veľvyslanectva, aby asistovali pri internácii. Podľa ich slov bolo hlavné mesto po 6 dňoch od prebratia moci absolútne vyprázdnené od civilov.
Kuriozít pribúdalo viac. Službukonajúce červené jednotky, samozrejme, vedeli o nulových zásobách, ale čakali na rozkazy vrchnosti. Tie napokon prišli: bolo potrebné zabezpečiť zásobovanie obkľúčených ľudí. Vojaci to vyriešili svojim spôsobom, na územie ambasády nahnali niekoľko živých prasiat. Okrem toho priniesli aj ryžu a pitnú vodu, taktiež pivo a cigarety. V danej situácii to predstavovalo luxus.
Červení Khméri sa napokon rozhodli zlikvidovať diplomatický kemping, cudzí štátni príslušníci začali byť na záťaž. Po 10 dňoch obkľúčenia prvýkrát naznačili ich možnú repatriáciu. Rázne odmietli žiadosť vicekonzula o evakuáciu francúzskymi civilnými lietadlami. Spôsob riešenia neskôr nadobudlo jasnejšie kontúry, malo ísť o prepravu nákladnými autami na thajskú hranicu.
Štart prvého konvoja bol dohodnutý na 30. apríla. Nádej na opustenie Kambodže svitla po príchode 25 nákladiakov. Medzi prvých 500 šťastlivcov patrili Nefrancúzi. Červení nerobili žiadne zbytočné problémy pri evakuácii a nikoho poriadne neprehľadali. Preto máme dnes tak bohatú fotodokumentáciu o posledných dňoch Khmérskej republiky a o nástupe Červených Khmérov. Nežiadali ani vydanie príslušníkov svojho úhlavného imperiálneho nepriateľa - Američanov. Všetci mohli krajinu opustiť ..... okrem khmérskych občanov. Domáci museli zostať a integrovať sa do nového spôsobu života.
Cesta trvala tri dni a na návesoch bola obzvlášť vyčerpávajúca. Na noc sa pochod zastavil. Zostatok na veľvyslanectve nemohol tušiť, kde skončí prvá skupina, či bude prebiehať všetko podľa dohody. Khmérski revolucionári poučení z prvej várky však kázali druhej skupine doniesť deky a teplejšie oblečenie na noc. Z týchto detailov bolo možné dedukovať, že prvá skupina dosiahla hranicu a je už v bezpečí. Prvá skupina dorazila na thajskú hranicu 3. mája a šťastne opustila Kambodžu pri Aranyaprathet. Účastníci do príchodu druhej kolóny vyhlásili informačné embargo, aby neohrozili ich bezpečnosť.
Krátke video zachytávajúce udalosti z prechodu hraníc 3. mája 1975:
Druhá skupina vyrazila ráno 6. mája. Konvoj išiel po kedysi najfrekventovanejšej trase, tentokrát však bez premávky osobných áut. Hoci bola sezóna, na ryžových poliach namiesto stoviek traktorov žiadne práce neprebiehali. Všetky mestá pozdĺž zdĺhavej trasy prešli podobným osudom, ako hlavné mesto. Vyľudnené, zničené mestá, bez ľudí. Všade rozbité budovy, opustený trh, odstavené osobné autá. Druhá skupina úspešne prešla hranicou 8. mája.
Krajina Červených Khmérov sa tým definitívne uzavrela pred väčšinou sveta. O dianí v krajine začali informovať až prví kambodžskí utečenci, ale svet ich svedectvám najprv nemohol uveriť. Vyrozprávané príbehy boli natoľko hrôzostrašné, že mnohí podozrievali utečencov zo zveličovania a prílišného vyfarbenia svojich skúseností s novým režimom, keďže išlo o politických nepriateľov.
Vláda Červených Khmérov trvala menej ako naše štandardné volebné obdobie, len 3 roky a 9 mesiacov. Napriek tomu dokázala zdevastovať celú krajinu a zničiť milióny ľudských životov. Väčšina obetí nebola usmrtená priamo revolucionármi. Podvýživa, vyčerpanosť z nútenej práce, nulová zdravotná starostlivosť a nevhodné hygienické podmienky sa spoločne podpísali pod genocídu, ktorá mala neuveriteľne rozsiahle rozmery.
