Hnutie Červených Khmérov malo v úmysle úplne zmeniť krajinu na svoj obraz a začať všetko odznova. Mysleli to natoľko vážne, že zaviedli nový letopočet so začiatkom Roku Nula (Year Zero).
Phnom Penh bol už síce takmer 4 mesiace obkľúčený, ale nádej vojenskej pomoci Spojených Štátov stále pretrvávala. Po americkej evakuácii (12. apríla) bolo zrejmé, že kolaps vládnych síl je neodvratný. 14. apríla sa revolucionárom podarilo obsadiť cestu k letisku, čím ho definitívne odrezali od mesta (9 km na západ od centra). Jednému z pilotov republiky medzitým praskli nervy a zbombardoval hlavné stanovište vlastného vojenského velenia. Zásah bol nepresný, preto väčšina najvyšších veliteľov prežila útok. Nasledujúci deň sa podarilo severným jednotkám preniknúť k centru na 6 km a na juhu sa zmocnili mostu Monivong, ktorý spája brehy rieky Bassac (4,5 km). O deň neskôr Červený kríž vyhlásil Hotel Phnom za neutrálnu pôdu snažiac sa zachrániť aspoň malý počet civilistov. Budova sa úplne naplnila utečencami ešte v ten istý deň. Vláda umierajúcej Khmérskej republiky ponúkla svojmu protivníkovi prímerie, ten však v dosahu istého víťazstva už nepristúpil na kompromisy. Letectvo ešte zbombardovalo svoju obsadenú základňu na letisku, potom väčšina z nich unikla do Thajska. Zachránilo sa až 97 lietadiel. V týchto dňoch postupne padli všetky väčšie mestá, ktoré ešte boli v rukách republikánskej armády, na záver zostal už len hlavné mesto, Phnom Penh.
Nadišiel deň posledného vzdoru. Červení Khméri 17. apríla nadránom zahájili útok na Phnom Penh a postupne obsadzovali okrajové štvrte. Hlavní vojenskí a politickí predstavitelia vládnych síl využili poslednú možnosť úniku helikoptérami elitných špeciálnych jednotiek, ktoré vyštartovali z Olympijského štadiónu medzi 8. a 9. hod. Armáda republiky zostala bez velenia, preto postupne opúšťala svoje pozície a ustupovala smerom k centru. Spolu s nimi masívne cúvali aj civilisti, ktorí sa snažili za každú cenu vyhnúť frontu. Červení Khméri okolo 10.00 hod. obsadili budovu ministerstva informácií, kde obnovili už niekoľko dní nefunkčné rádiové vysielanie. Slovo dostal najvyšší budhistický duchovný, ktorý v priamom prenose vyzval všetkých na zachovanie pokoja. Následne najvyšší veliteľ porazených ozbrojených síl republiky vyzval armádu na zloženie zbraní a ubezpečil občanov, že rokovania o prímerí sú na dobrej ceste. Jeho prejav bol náhle prerušený a anonymný povstalec ráznym hlasom oznámil: „Vojna sa vyhráva zbraňami, nie rokovaním! Vládne jednotky sa vzdali a povstalci zvíťazili! Vojna sa skončila!“ Vysielanie bolo ukončené a občania hlavného mesta boli týmito rozporuplnými slovami zmätení. „Budú čistky, či nebudú?“ rozmýšľali o tom nie len Kambodžania, ale aj zahraniční civilisti.
Vojaci republiky väčšinou poslúchli, postupne zložili zbrane a na mnohých miestach otvorili cestu pre jednotky Červených Khmérov. Prví „červení“ povstalci prenikli do centra mesta poobede a bez väčšieho odporu obsadili všetky kľúčové budovy. Na hlavných križovatkách zriadili stanovištia, kde odzbrojovali vojakov starého režimu.
Najhorší scenár sa nenaplnil, k masovému vraždeniu civilného obyvateľstva nedošlo. Práve naopak, zahraniční pozorovatelia hovorili o prevzatí moci takmer bez boja a násilia. Ťažké zbrane neboli do boja zapojené a mesto neľahlo popolom. Najčastejšie bolo počuť iba ľahké zbrane, aj tie len v obmedzenom rozsahu na určitých miestach. Na uliciach nevládol strach a civilné obyvateľstvo po istom čase začalo vítať koniec dlho trvajúcej občianskej vojny.
Prvé hodiny obsadeného hlavného mesta vyzerali celkom inak, ako si to väčšina občanov pôvodne predstavovala. Prvé fotky zahraničných spravodajcov zachytávajú usmievajúcich sa Červených Khmérov, ktorí sa nechali odfotiť v spoločnosti civilistov. Boli to tváre frontových vojakov, ktorí sa tešili z konca nekonečného krvavého konfliktu. Rovnako na tom boli aj civilisti, ktorí napriek obavám z nového režimu vítali povstalcov s nádejou, že sa čoskoro začne rýchly rozvoj krajiny. Prekvapujúce sú aj zachovalé fotografie vytešených vládnych jednotiek. Pre nich taktiež skončila občianska vojna a užívali si prvé minúty bez boja. Hoci stále nosili uniformu porazenej moci, nestrieľal na nich nikto. Megafónmi ich vyzývali, aby odovzdali zbrane na vyznačených miestach a zhromaždili sa na Olympijskom štadióne z dôvodu integrácie do štruktúr víťaznej armády. Mnohí z nich boli trochu opatrnejší a pre istotu sa prezliekli do civilu. A správne urobili, že nepodľahli ilúzii.
Dodnes zostalo veľkou záhadou, kedy presne Červení Khméri prenikli do mesta a ktorí z povstalcov boli ozajstnými Červenými Khmérmi a ktorí nie. Po zložení zbraní sa na ulice vyrojili akýsi „falošní povstalci“, vyzbrojené polovojenské skupiny na nákladných autách a obrnených transportéroch. Deň predtým ešte o nich nikto nepočul a ich zástavy nikto nevidel (na červeno-modrom podklade biely rovnoramenný barličkový kríž). Označovali sa za príslušníkov politického zoskupenia MONATIO (z francúzskeho Mouvement National - Národné Hnutie), ktoré tvorilo opozičnú frakciu práve porazeným vládnym silám Khmérskej republiky. Išlo o zoskupenie mladých odporcov pôvodného režimu vrátane študentov, ktorí sa chceli podieľať na víťazstve povstalcov. Samotní Červení Khméri ich taktiež nevedeli nikam zaradiť, spočiatku ich tolerovali. Značný kus špinavej roboty neskôr odviedli práve členovia skupiny Monatio, keď pomáhali v odzbrojovaní vládnych jednotiek a horlivo asistovali pri evakuácii obyvateľstva z mesta. Neskôr boli všetci popravení.
Bolo náročné rozlíšiť, kto patrí k Červeným Khmérom a kto k tým, ktorí by sa s nimi len radi spriatelili. Uniformy boli podobné, ale v určitých detailoch predsa len odlišné. Praví „červení“ nemali vojenské čižmy, víťazstvo vybojovali v sandáloch a bez prilby. Pýtate sa, ako je to možné, že sandáloví revolucionári bez letectva, poriadneho vybavenia a náročnejšej vojenskej techniky porazili dobre vyzbrojenú armádu podporovanú Spojenými štátmi? Korupcia môže mať aj takéto ďalekosiahle dôsledky. Nie je možné vyhrať vojnu, ak vysokí armádni predstavitelia tajne na vlastnú päsť predávajú zbrane priamo nepriateľovi.
Eufória netrvala dlho. V neskoršom popoludní do mesta napochodovali „ideologicky čerstvejšie“ jednotky, ktoré mali jasné a jednoznačné rozkazy: dolapiť všetkých zradcov a celé mesto vyhnať na vidiek. Ak nebolo nutné, tieto skupiny taktiež nevraždili, ale boli agresívni a nekompromisne vyžadovali od obyvateľstva poslušnosť.
Neutrálne územie Červeného kríža v budove Hotela Phnom nebolo rešpektované, Červení Khméri nariadili pod hrozbou použitia zbraní okamžitú evakuáciu.
Zahraniční vojnoví žurnalisti zacítili hustejšiu atmosféru. Pohľady na ich fotoaparáty a incidenty s novými pánmi Kambodže začali byť čoraz nepríjemnejšie a životu nebezpečnejšie. Bolo rozumnejšie sa vrátiť do blízkosti francúzskeho veľvyslanectva, ktoré sa medzičasom naplnilo. Okolie bolo zaplavené jednotkami revolucionárov, ktorí podvečer hermeticky uzavreli celé teritórium ambasády. Domáce obyvateľstvo nemalo šancu sa dostať k plotu, od toho času púšťali cez bránu len cudzincov a to jedine smerom dnu. Tí sa tak stali v zajatí železnej ohrady svedkami postupného zaplnenia ulíc davmi ľudí. Zástup bol v permanentnom pohybe, smer bol konštantný - von z mesta.
Ako dopadli dočasní hostia francúzskej ambasády? Rôzne. Podľa toho, či mali zahraničný cestovný pas alebo nie.
