Bývala taká kaviareň

Za všetko mohol antikvariát na Sedlárskej ulici v bratislavskom Starom meste, do ktorého som chodieval kupovať beletriu, poéziu a literárne časopisy. Alebo som v ňom nastojáka čítal klasikov. A keď ma z klasikov rozboleli nohy, pobral som sa na kus reči do spoločnosti, ktorá mi bola najmilšia. Dlho som také miesto hľadať nemusel.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Oproti antikvariátu ponúkala svoju prajnú náruč kaviareň U Michala. Bývalo v nej dobre nafajčené a veselo. Človek sa usadil pri stole a kým mu čašníčka priniesla objednané, už mal spoločnosť. Napríklad študujúcu mládež, ktorá odbehla na pohárik z Univerzitnej knižnice, alebo básnika, ktorý sa chcel pochváliť svojou poéziou. Ako to už býva zvykom, mládež bola premúdrelá, ničoho sa nebála a na všetko dokázala odpovedať. Zato básnici mávali pochybnosti. Keď som čítal ich poetické pokusy, tvárili sa akože nič, ale napätie vzrastalo. Potrebovali povzbudiť, pokropiť svoje sebavedomie. Nestačilo povedať: "Tvoje verše sú znamenité." V takých slovách zaňuchali iróniu. Okamžite sa strhol krik. "Melč, ty krávo, zavri chráp!" zrúkol raz na mňa bradatý veršotepec a prebodol ma pohľadom. Iný vyskočil od stola, rozhadzoval rukami a keby si trúfol, určite mi vykrúti krk. Ešteže sa básnici nevedia biť. Teda, ak odrátam najväčších zurvalcov. Keď som poéziu istého žilinského básnika ohodnotil výrazom široké ä, rozhodol sa, že ma nakope do zadku. Schmatol som na neho stoličku - ak ma ty do zadku, tak ja teba po chrbte! Odvtedy sme kamarátmi. Keď sa stretneme, úctivo ma pozdraví: "Pán brat, som rád, že vás vidím!" Chlapi si porozumieť dokážu. Rozumel som aj Karolkovi Pémovi, dobrému človeku z Košíc, ktorý písal znamenité rozprávky. Nosieval ich v starej cestovnej taške a keď mu nejakú uverejnili vo Včielke, alebo v Slniečku, radoval sa ako malé dieťa. Do kaviarne U Michala chodievali aj výtvarníci, ale s tými až tak veselo nebývalo. Pili ako dúhy a rozprávali o zárobkoch. Na podobné reči som mal pripravenú odpoveď: "To sú iba peniaze!" Výtvarníci zazerali a dávali mi najavo, čo si o mne myslia: "Blbečku, ničomu nerozumieš!" Zato čašníčka Zuza peniazom rozumela. Usilovne pančovala všetko tekuté - alkohol aj minerálku. Ale treba napísať, že rozdiel medzi zákazníkmi nerobila. Raz som sedel pri stole s prekladateľom Jozefom Bartkom. Bol to starý pán, ktorý kedysi dávno študoval v Paríži. Tu sa v kaviarni U Michala objavil sám minister kultúry Miroslav Válek a ponúkol sa nám do spoločnosti. Pán Bartko súhlasil, ja som čušal ako zarezaný. Miroslav Válek si objednal niečo proti smädu. Keď mu Zuza pijatiku priniesla, odchlipol si z pohára, vykrivil úsmev a povedal: "To je riedke, riedke, dušička zlatá!" Zuza iba mávla podnosom a odvrkla: "Ak vám u nás nechutí, tak sa poberte inam!" A pánko ministerko viac ani nepípol. Veru áno, bývala taká kaviareň, kde bol pre personál každý zákazník (kus ako kus) rovnako vzácny. 

Imrich Bariak

Imrich Bariak

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som tu iba kvôli vám - pravdaže. Zoznam autorových rubrík:  PostrehyEkonomikaPróza

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu