Otázka, ktorou sa zaberá nie jeden psychológ vŕta v hlave aj rodičom a ľudom všeobecne. Je naše správanie v dospelosti prepojené s práve prvými rokmi života? Ako je vôbec možné, že dokážeme čerpať celý život z niečoho, čo si náš mozog ani nepamätá?
Do prvého roku života sa buduje v dieťati dôvera, či nedôvera voči svojmu okoliu. Jeho mozog využíva až 97% energie na prijímanie podnetov okolo neho. Pre porovnanie s dieťaťom v štvrtom roku, kde dieťa používa už len 44% energie na prijímanie podnetov. Preto je aj dôležité dieťaťu zabezpečiť prostredie v ktorom sa bude cítiť bezpečne a neohrozene. Nemusíme vymýšľať špeciálne nápady, pretože sa jedná o veľmi jednoduché aktivity. Fyzický dotyk, počutie hlasu rodiča, či už je to skrz čítanie, spievanie, alebo len rozprávanie. Ak sa dieťaťu dopraje prostredie, v ktorom si vie vybudovať dôveru voči svojmu okoliu, tak si to v hlave aj zafixuje ako bezpečný priestor, z čoho vyplýva, že bude môcť dôverovať svojmu okoliu. Dieťa je v tomto čase odkázané, len na svoje okolie a dospelých ľudí.
V prvom roku života sa vyvíjajú aj prvé strachy. Rozoznáva známe objekty a tváre a odlišuje ich od tých neznámych. Pri neznámych sa drží pri rodičoch, ktorí mu dodávajú pocit bezpečia. Z tejto istoty, ktorú si vie nadobudnúť v rodičoch ďalej čerpá vo svojom rozvoji v pozitívnom smere.
Mozog sa vyvíja najviac práve v týchto dňoch. Vyvíjajú sa nie len základne poznatky, ale aj kontrola emócii, alebo schopnosť sa socializovať. Ak nie je mozog stimulovaný v správnom prostredí, ukracujeme dieťa o zdravý vývin. Nebude schopné si naplno a všestranne rozvinúť svoju osobnosť, čo môže mať dopad na človeka v dospelosti.
Ako to vyzerá v praxi? Dieťa, ktoré nedostáva pocit bezpečia a lásky, nedostáva ani možnosť vyvinúť si všetky aspekty mozgu. Taktiež k tomu môžu byť neskôr pridružené aj psychické problémy. Výskum od profesora na Univerzite v Kalifornii Jay Belsky s dátami od 165 detí hovorí, že deti ktoré nemali vybudovanú plnú dôveru vo svojich rodičoch v krátkodobej separácii, napríklad keď odišli z miestnosti a nevedeli sa ukľudniť, ani keď sa rodičia vrátili späť, majú väčšiu tendenciu v staršom veku zažívať úzkosti zo sociálneho kontaktu.
Druhý výskum od psychológa orientovaného na vývojovú psychológiu Lee Raby, ktorý použil dáta od 243 ľudí, skúmal život týchto ľudí po dobu 32 rokov a prišiel na to, že dieťa ktoré dostane adekvátnu emocionálnu podporu zo strany rodiča, bude podľa toho aj ďalších 20 rokov ovplyvnené v romantických vzťahoch, v sociálnom živote a aj v štúdiu. Ukazuje na to, že deti vyrastajúce v adekvátnom prostredí, majú lepšie akademické výsledky po celý život, vedia sa lepšie zaradiť do kolektívu a nevadí im byť medzi svojimi rovesníkmi a neskôr sa cítia dobre vo svojich romantických vzťahoch so svojimi partnermi.
Vieme, že naše prvé zážitky z ranného detstva, nás v istej miere ovplyvňujú aj v dospelosti. Ovplyvňuje nás, aj naša genetická výbava, ktorú máme každý rozličnú a mnoho ďalších faktorov. Neznamená to teda, že dieťa vyrastajúce v stresujúcom prostredí ktorému nemohlo dôverovať, nebude vedieť byť nikdy tak úspešne, ako deti, ktoré vyrastali v dobrom prostredí. V takom prípade je dobre vyhľadať pomoc psychológov, ktorí sa postarajú o to, aby zlé skúsenosti z detstva nikomu nestáli v ceste za šťastným životom.
Samuel Barienčík.
