Bolo to malé roztomilé dievčatko menom Vaneska, jediný potomok Michala a Vierky, zbožňované dieťa, pýcha rodiny. Vlásky mala zlaté ako anjelik a jej ružovučkým líčkam by nemohol konkurovať ani Santa Claus od Coca-Coly. Tak ako každé ľudské mláďa v jej veku trávila čas buď v kruhu svojej rodiny alebo so smečkou jej podobných jedincov, čo nosia vyťahané pančušky a jedia svoje soplíky. I tento pondelok sa malá Vaneska chystala do inštitúcie zvanej materská škôlka. Dneska mali mať maškarný ples a ona išla za rozkošnú veveričku. Mamička jej ušila celý kostým a dovolila jej aj namaľovať si noštek tak ako majú skutočné veveričky. Celá roztúžená schytila najobľúbenejšieho zajačika Packu a už hopkala pri dverách monotónne dorážajúc na svoju vystresovanú a práve infarktujúcu matku nech si pohne, lebo zmešká tú slávu. Matka na pokraji nervového zrútenia sa práve snažila nájsť stratené kľúče od auta, keď tu zrazu ako jasný blesk z neba ich našla v miske na ovocie. Pomyslela si: „Ktorý idiot to tam asi tak mohol dať? Ten Michal si to pekne vyžere". Schmatla dieťa vo veveričom rúchu, zajaca Packu, kabelku, mobil a hnala sa dolu schodmi, pretože suseda zo sedmičky včera sťahovala nový diván a posrala pritom jediný výťah v dvanásťposchodovom dome. Nadávajúc v duchu na svojho manžela, susedu, okoloidúcich vodičov, celý národ primitívov a toho najvyššieho konečne dopravila svoju jedinú dcéru do materskej. Scéna, ktorá sa započala odohrávať mala už svoju päťstopäťdesiatu premiéru. Nacvičeným chvatom sa šikovne vyprostila zo smrteľného detského zovretia, odhodila Packu k najbližšie stojacej vychovávateľke a v nestráženej chvíľke, zatiaľ čo Vaneska s jakotom divej amazonky letela ratovať jej plyšového kamaráta sa vytratila do práce.
Deň v škôlke prebiehal podľa presne stanovených pravidiel. Doobeda sa deti hrali hry prislúchajúce ich veku, motorickým a psychickým schopnostiam. Podaktoré práve operovali rozpitvaných plyšových pacientov, iné zasa riešili manželské krízy v obľúbenej hre na mamičku a otecka, ďalšie len slabomyseľne pobehovali okolo vydávajúc pri tom zvuky motoriek, lietadiel, či automatických samopalov. Celkom obyčajný deň v škôlke, ale Vaneska sa cítila akosi smutno odstrčene. Keď chcela ako neurochirurgička vyoperovať dvadsať centimetrový tumor z medvedej hlavy ostatné deti ju odohnali od operačného stola s tým, že by mohla kontaminovať pacienta a spôsobiť mu tak celkovú sepsu. Ak sa pokúsila o zmier rozhádanej dvojice ako skúsená psychoanalytička, spoluškôlkari ju ignorovali a ďalej pokračovali vo vzájomnom sebaobviňovaní. Sklamaná z toľkých odmietnutí si sadla do kúta s jej jediným kamarátom Packom. Bystré oko vychovávateľky si hneď všimlo, že všetko nie je s kostolným poriadkom a zakročilo. Vyhrešilo deti za to, že sa nepekne správajú k Vaneske a prečo ju nenechajú zapojiť sa do hier. Škôlkari najprv krivili ústočká, tvárili sa kyselo, až kým jednému nevypadlo z úst, že Vanesa smrdí. Hneď bol chudák chlapec pokáraný, že takto veľkí chlapci nerozprávajú a nech sa Vaneske okamžite ospravedlní. Reakcia malého revolucionára bola však podporená aj zvyškom svorky a tak sa milé pani vychovávateľky dali hľadať príčinu týchto obvinení. Zatiahli už tak poníženú Vanesku , jasné slnko rodiny Petríkovcov, do kabinetu a začali zisťovať pôvodcu hnilobného zápachu. Po dôkladnej obhliadke mohli konštatovať len to, že sa malá Vanesa neposrala, ale ten odporný zahnívajúci puch tu bol, o tom nebolo pochýb.
Deň utešene pokračoval ďalej. Po parených buchtách a hrnčeku mlieka boli deťúrence uložené k poobednému spánku a pani vychovávateľky konečne mohli zasadnúť ku kávičke.
Po výdatnom odpočinku sa začal čulý ruch chystania sa na maškarný bál. Nafukovali sa balóniky, rozhadzovali konfety a púšťali sa nahrávky Peter Nagy deťom. Pozitívna atmosféra linúca sa z reproduktorov magnetofónu nakazila celú škôlku a za pár minút už všetci zborovo bliakali farbičky čarbičky, až na Vanesku. Jej smútok dosiahol totálne maximum, skazený smrad šíriaci sa okolo nej už bol nepopierateľný a niektorý z tej tlupy zákerných škriatkov ju pomenoval tchor. Prezývka sa očividne ujala. Ako tlupa vyhladovelých hyen vrhajúcich sa na bezbrannú obeť škôlkari obkľúčili veveričku Vanesku a začali pokrikovať „TCHOR, TCHOR...". Vanesa s revom utiekla skryť sa do spŕch, kde strávila zvyšok maškarného. Hneď na to sa spustila záchranná akcia. Bezmocné vychovávateľky volali okamžite matke malého tchora/veveričky, nech okamžite príde, lebo jej dcéra odmieta opustiť detské sprchy. Rýchlosťou nadzvukovej stíhačky MIG-21 Vanesina matka stála pri kúpeľňových dverách.
Po náročnom vyjednávaní, za ktoré by sa ani diplomati v rade OSN nemuseli hanbiť a ubezpečeniach, že ostatné deti/hyeny si už dávno pobrali rodičia domov Vanesa nakoniec vyliezla. Zahanbená mama a psychicky zrútená dcéra pobrali sa domov zanechávajúc sa sebou osudnú sladkastú stopu rozkladu a poníženia. Doma po príchode hlavy rodiny sa všetci členovia rodiny pustili riešiť záhadu eufemisticky nazvanú Vaneskin odeur. Keďže sa im nepodarilo nájsť žiadne rozumné riešenie, rozhodli sa nechať celú vec na odborníkov a o desiatej večer leteli na pohotovosť.
Z výrazov oboch na smrť vystrašených rodičov doktor očakával prinajmenšom popáleniny tretieho stupňa. Bleskovo zobral malého pacienta do ambulancie na vyšetrenie. Odpoveď, ktorú dostal na svoju otázku „Čo sa stalo?" mu však vyrazila dych. „Viete pán doktor naše dieťa smrdí." v službe nepočul často, v skutočnosti to počul prvý krát. „No tak sa na to pozrieme" a začal s dôkladným vyšetrením, prešetrením a následným ošetrením.
Aké veľké bolo ich prekvapenie, keď zistili, že pôvodcom celej zahnívajúcej kauzy, ktorá bude Vanesku prenasledovať celý zvyšok života, jej rodičom zobral päť rokov života a doktorovi zabezpečil ďalšiu zábavnú historku z jeho praxe na pohotovosti, bol malý kúsok skazenej šunky zablúdivší v nošteku milovanej dcérky, pýchy rodiny Petríkovcov.
