No kým sa tak stalo, čakalisme na prešovských jaskyniarov, ktorí nám mali otvoriť Jaskyňu pod Spišskou.Hľadel som na mohutný masív a spomínal. Do sedemdesiatych rokov minuléhostoročia bola náhorná planina Spišskej (1056,5 m n. m.) porastená prirodzenýmibylinnými spoločenstvami, obklopená smrekovcovými hájmi. Jedného pekného dňadružstevníci vyryli v úbočí novú cestu, planinu zryli buldozérom,smrekovce vyrúbali a vrstvu zeme aj s koreňmi strhli až na podložiea nahrnuli do početných priehlbín v okolí. Miesto kvetnatých horskýchlúk ostala reznačková monokultúra a po prvých dažďoch diera v zemi.Keď do nej spadla ovca a pastierov pes, chýr o nej sa rozniesol zahranice chotára.
Napriek tomu trvalojaskyniarom dosť dlho, kým sa do nej spustili. To, čo tam našli, im vyrazilodych a dnes sme to mali uvidieť aj my.
Zatiaľ sme sa však lenprebíjali pod bájnu horu po zmrznutom snehu. Na hrebeni nás štipľavý vietorzavieval ihličkami chladu. V závetrí hory síce nefúkalo, ale stúpajúceslnko premenilo ľadovú kôru na mäkký firn, v ktorom každý kroks batohom na chrbte bol príťažou. Krajina okolo nás však bola fantastická,biela, zaliata slnkom. Oproti predchádzajúcemu dňu neporovnateľná, rovnakoneporovnateľná s hnedavou Hornádskou kotlinou.
Už prvý dotyks jaskyňou bol neuveriteľný. Skúste si to predstaviť – zo štyri metreširoká a zo päť hlboká škára, úzka 30 – 40 centimetrov, doktorej sa treba spustiť po povrazovom rebríku. Fotografickú brašňu som nemoholmať cez plece, lebo sa do škáry na šírku nezmestila a zavadzala, musel somju držať v ruke. A steny – nielen vo vchode, ale úplne všadev celej jaskyni – pokryté súvislou vrstvou tekutého lepkavého blata.
Cesta do útrob Zeme.
Ale stálo to za to, môžempovedať. Celá jaskyňa má aktuálnu dĺžku viac ako 740 metrov a my smeju preliezli temer celú. Zanedlho mi bolo úplne jedno, v akom blate sačvachtám, boli sme všetci zablatení od hlavy po päty. Fotografovanie boloutrpením – pred každým snímkom stiahnuť premočené rukavice z blata, po ňomich zas navliecť späť. A môj Canon aj napriek tomu vyzeral ako – no, akoz jaskyne.
Rozsiahle priestory sastriedali s úzkymi chodbami. Nebolo mi všetko jedno a na jednommieste som sa zasekol – súkal som sa bokom úzkou chodbou a zrazu podnohami nedohľadná škára a nutnosť presunúť sa na ďalší balvan – darmo maMajo povzbudzoval, keď som sa nemohol v klzkej hladkej stene„zašprajcovať“ a predstava, ako sa bezmocne kĺžem do hlbiny podo mnou,nebola lákavá. Napokon sme však všetci všetko zvládli.
Za touto chodbou je prechoddo ďalšieho priestoru...
Je načase povedať, čo je naten blatistej diere také lákavé a zaujímavé. Normálne vznikajú jaskynev krase. Voda si nájde škáru a vymieľa ju, rozširuje, nahlodávavápenec a druhotne buduje sintrovú výzdobu. Tak vzniká krasová jaskyňa. Aksa však horniny rozpoja a oddelia silou gravitácie a odsúvaním poplastickom podloží, vznikajú podzemné priestory pseudokrasové. Noa k takým patrí Jaskyňa pod Spišskou, ktorá vznikla rozlámaníma odsunutím rozsiahlych blokov pieskovca. Kým napríklad na neďalekomDreveníku vznikli pseudokrasové jaskyne a priepasti odsunutíma uklonením jednotlivých krýh travertínu a stropy podzemnýchpriestorov sa klinovite zužujú, stropy pod Spišskou sú rovné, bloky sa odsúvajúpo ílovitej vrstve na rozhraní nadložných hornín, ktoré ostali temer neporušenéa dnes tvoria stropy vrchnej časti jaskyne. Mohutné bloky pieskovcav najrôznejších podobách, zaborené do blativej „podlahy“, dávajú tušiť, čosa tu dialo počas vzniku jaskyne. Ako povedal kolega, musel to byť riadnyrachot.
Napriek zložitosti foteniakolega rozbaľuje stojan a na viacerých miestach fotíme viacerými bleskamiosvetľujúc impozantné priestory.
Jaskyňa prekvapí ajmnožstvom zimujúcich netopierov, sústredených najmä v jednej z úrovnípodzemného priestoru.
Netopier veľký.
Netopier brvitý.
Domáci nám nezabudnú ukázaťaj jediný kvapeľ, ktorý sa v jaskyni nachádza. Je rovnako pieskovo žltýako celý priestor a dokladuje obsah vápnika vo flyšových horninách.
Späť na povrch. Biele pásikypo stranách kolegovej hlavy je otvor do podzemia.
Autor článku po opustení jaskyne.
Na povrch vychádzame ešte zavidna, prví z nás dokonca stihnú ešte aj slnko. Neprezlečený sa náhlim navrchol Spišskej a zachytávam podvečernú atmosféru. Aj po polkilometrovejprechádzke v neprešliapanom snehu ostávajú čižmy pokryté vrstvou blata.
Branisko, v pozadíVolovské vrchy.
Posledné lúče slnka naSpišskom hrade
Z kopca odchádzame zatmy. Nad hlavou jasné hviezdne nebo, nepoznačené svetelným smogom miest. Tudávajú dobrú noc vlci. Kráča sa ťažko, sme unavení. Debatujeme s miestnymia ešte raz sa k slovu dostávajú spomienky. Vo východnom svahuSpišskej je blokový zosuv, ktorý miestni obyvatelia v minulosti zasypalinajrôznejším odpadom. V polovici osemdesiatych rokov minulého storočia sompatril ku skupine nadšencov, ktorí vyliezli na Spišskú a za jeden deňvšetok ten bodrel vynosili, naložili do vriec a uložili na priľahlú poľnúcestu s tým, že vtedajší predseda obce s predsedom družstva sľúbili,že odpad odvezú na skládku. No a teraz som sa dozvedel, že po začatí prieskumunašli prešovčania náš odpad nahádzaný v jednej nerozsiahlej ryhe, akých jepo celom kopci niekoľko. Aj to patrí ku koloritu slovenského vidieka...
V jaskyni som poštyridsiatich rokoch stretol niekdajšieho suseda z vedľajšieho bytu,a tiež mladého chalana, nedávneho frajera dcéry ďalšieho suseda. Svet jemalý.
A Spišská je nádherná.
Foto M. Barlog
