Hneď na začiatku sa situáciaešte trochu skomplikuje. Vrstvy triasových i flyšových usadenín bolipôvodne vodorovné. Vápencový masív sa však, ako som už spomínal, vekmi posunul,uklonil, a spolu s ním sa uklonili aj vrstvy vápencov, dobreviditeľné na eróziou odkrytých stráňach doliny Hornádu. Mladšie flyšové vrstvysa tak ukladali vodorovne, no nesúhlasne – odborne sa tomu vraví transgresívne– vzhľadom ku starším vápencom. Hornád odkryl túto geologickú zaujímavosťa návštevník, putujúci dole údolím Hornádu, ju môže vidieť hneď nazačiatku svojho putovania v Markušovciach.
Trocha nižšie sa však riekaodklonila smerom na sever a svoje údolie hĺbila len vo flyši. Ani ten všaknie je kompaktný, striedajú sa v ňom vrstvy rôzne odolných pieskovcov,bridlíc a zlepencov. Tak v temer kolmých skalných stenách vznikajúnerovnomerným zvetrávaním jednotlivých vrstiev zaujímavé hríbovité útvary.
Najznámejší z nich jeMarkušovský skalný hríb, najvyšší skalný útvar svojho druhu na Slovensku. Nedávnodokonca zadal dôvod na hádku. Leží totiž v katastri Odorína a miestniurbárnici sa nazdávajú, že by sa mal správne nazývať hríbom Odorínskym.K žiadnej názvoslovnej komisii však toto donkichotovské rozhorčenienedorazilo a tak zatiaľ nie je dôvod meniť atlasy.
V Markušovskýchstenách, ako sa nazýva chránené územie okolo hríba, však nájdeme aj inépozoruhodnosti. Po jarných bohatých dažďoch sa naplnili korytá a dno nikýmnečakanej rokliny sa premenilo na miniatúrne Colorado.
Tieň a vlhko sú dôvodomna udržanie celoročne zelených papradí vo vyprahnutých skalných stenáchs teplomilnou a suchomilnou vegetáciou.
Trocha nižšie, oprotiMatejovciam, sú ďalšie rozsiahle skalné steny v ústí doliny potoka Jamníček.
Poniže Jamníčka na opačnejstrane Hornádu zbadáme masív Sikľavej skaly, ukrytý vo večnom tieni.
V strmých skalnýchstenách, rozrytých početnými nepriechodnými roklinami, nájdeme aj vysokývodopád, stekajúci z rozsiahlej skalnej rímsy. Zvyšky mohutného ľadopádutu po iné roky nájdeme až do začiatku mája, tohtoročná mierna zima však zničilaakékoľvek stopy.
Cestou z Vítkovieczbadáme za železničnou traťou ďalšie skaly, strmé a neprístupné prečloveka i pre slnečné lúče.
A priamo v údolíHornádu zadáme aj poslednú veľkú skalu na okraji vápencového Galmusu, nazývanúHora.
Príkre vápencové zrázypadajú priamo do Hornádu. Sú to miesta, kde doteraz nikdy nevstúpila nohačloveka. Naozajstné posledné panenské miesta prírody, kde všetko rastiea žije podľa vlastných zákonitostí.
Všetky lokality sa dajúprejsť pohodlne pešo alebo bicyklom. Všetky sú súčasťou územia európskehovýznamu Vápence v údolí Hornádu. Všetky si zaslúžia našu pozornosťa ochranu.
Foto M. Barlog
