Jankovec nás vítal príjemným jasným začiatkom dňa. Naobnaženom kopci fičal studený vietor, ale trocha hlbšie v lese pod kopcombolo celkom príjemne. Zamrznuté vody potoka, ktorý trocha nižšie stekal dopodzemia, však naznačovali, že zima to možno už myslí vážne.
Celé Levočské vrchy sú flyšové pohorie, v ktorom ťažkoočakávať klasickú jaskyňu. Flyšové horniny sa striedajú vo vrstvách rôznehozloženia a charakteru a na predisponovanom svahu sa môžu vzájomneposunúť. Tak je to aj pod Jankovcom, kde je krátky strmý svah v záverevýraznej doliny postihnutý blokovým zosuvom. Medzi mohutnými bridlicovýmiblokmi vznikli puklinové podzemné priestory.
Vchod do podzemia je nenápadný, pod stromom na dnenevýraznej priehlbiny. Temer úplne zasypaný sutinou, lístím, a haluzaminaznačuje, že v jaskyni dlho nik nebol. Skôr, než sme sa stihli spamätať,vybehla z pukliny líška. Jaskyňa má stáleho obyvateľa. Líška je však líškaa keď sme sa tam chceli dostať my, museli sme vchod trocha rozšíriť. Ajtak to vyzeralo, akoby sa kolega doslova prepadol pod zem.
Vchodové časti jaskyne, obývané líškou, sú nízke...
...no onedlho sa rozšíria na celkom slušné podzemnépriestory.
Keďže prakticky celý tok vteká do podzemia, v jaskynije pomerne stabilná klíma a vysoká vlhkosť, ktorá sa vyzražáva na stenáchv podobe myriád kvapiek. Stačí trocha prižmúriť oči a vo svetle lampysa zdá, akoby človek hľadel na vzdialené hviezdne nebo.
Široké priestory s plochými stropmi sa striedajús úzkymi chodbami, ktoré sa donekonečna vinú okolo jednotlivých blokov. Napomerne malom priestore má jaskyňa dĺžku temer 200 m. Miestami som sapachtil po štyroch či plaziac, odpočíval ležiac na bruchu v úzkychštrbinách. Myslel som na geneticky rovnakú jaskyňu podSpišskou a ďakoval za to, že táto pod Jankovcom je predsa len trochamenej zablatená.
Aj v jaskyni sa dá celkom seriózne pracovať.
Že sme v puklinách tesne pod zemským povrchom nám nakaždom kroku pripomínajú rôzne tvarované poprepletané korene stromov, rastúcichnad našimi hlavami.
No nielen korene pripomínajú život, ktorý bujnie ajv tejto večnej tme. Popri netopieroch, tradičných obyvateľoch podzemnýchpriestorov, na ktorých sa hlavne sústreďovala naša pozornosť...
...sme našli aj iné formy života. Svetlo odhalilo krásufarebnosti zimujúcej mory pivničnej, na každom kroku sme na stenách nachádzalitypických podzemných obyvateľov – slepých pavúkov Meta menardi.
Čo nás však zaujalo najviac, boli huby uprostrednepreniknuteľnej tmy. Neomylne sa naťahovali za pomyselným svetlom pri vchode,hoci keď som zhasol čelovku a ocitol sa v úplnej tme, ani po dlhejdobe som nedokázal rozoznať nejaké svetlejšie miesto v oblasti, kde sa nakonci zalomenej podzemnej chodby vchod nachádzal. Vo svetle lámp a blesku vyzerali akonávštevníci z inej planéty, nepodobné ničomu na zemskom povrchu.
Povrchu, na ktorý sme napokon všetci po rôzne dlhej dobevyliezli. Pár hodín zbehlo v podzemnom svete ako nič, čas tam ubieha ináčako na svetle sveta. Počasie sa zmenilo, začalo jemne mrholiť, miestamisnežilo.
Nakukli sme ešte do susednej, kratšej a priamejšejjaskyne, no skúmať ma ju už nelákalo.
Pod stmavnutým nebom sme sa vracali na hrebeň Jankovca.Hľadel som na holý kopec so zrúcaninou horárne a skúšal som si predstaviťživot ľudí pred nami, ktorý pretrhla nezmyselná komunistická vojenská avantúra.Ďaleko od civilizácie, odkázaní sami na seba, na svoje vlastné schopnostia prírodné zdroje. Myslel som na slová, ktoré vyriekla kolegyňa predchvíľou v jaskyni: „Kto je veľmi pyšný, toho treba vziať do jaskyne.Jaskyňa ho naučí pokore“, čím zjavne narážala na nutnosť hrbenia, skláňaniahlavy, plazenia, chodenia kolenačky. Napriek nutnej pokore nám jaskyňa odhalilasvoj krásny svet. Mal som pocit, že aj dávni obyvatelia Jankovca poznali tentoodľahlý kút aj z tej krajšej, príjemnejšej stránky. To len nás naša dobaspútala do osídiel civilizácie a dáva nám málo možností na poznanie sebasamých.
Foto M. Barlog
