Z hlučnejfrekventovanej cesty Stratenskou dolinou odbočíte po starej ceste, ktorúnahradil cestný tunel, a po pár metroch sa ocitnete v inom svete.Ešte aj hukot Hnilca ako by bol súčasťou ticha, vypĺňajúceho ranný kaňon. Tusom strávil v strede týždňa osem hodín márnym čakaním na turistovv rámci pravidelného dlhodobého zisťovania návštevnosti Národného parkuSlovenský raj.
Slnko len pomaly prenikámedzi zovreté stráne a skalné steny. Už bolo temer desať a prsty sommal skrehnuté, že som sotva stlačil spúšť fotoaparátu.
Prechádzal som len pármetrov na obe strany od svojho stanovišťa, no i to bolo dosť priestoru na fotografickénámety a rozmýšľanie. Myslel som napríklad aj na známeho bývaléhohorolezca, organizujúceho popradský filmový festival horských filmov, ktorý sasvojho času v bývalej Smene na nedeľu vyznal zo svojho vzťahuk tomuto miestu. Sú tu vraj vynikajúce lezecké terény, len steny sú veľmiporastené machom. Skúšal mach dostať zo stien drôtenou kefou, ale vzdal to,lebo bolo nad jeho sily očistiť celý výstup... Nuž, naozaj rôzne sú pohľady navyužívanie prírodného prostredia – vtedy ešte v chránenej krajinnejoblasti, v rezervácii s najvyšším stupňom ochrany...
Kde nikdy nesvieti slnko.
Na pravé poludnie.
Slnko sa pomaly kotúľaloponad Hanesovú, ponad kopec Duča, v ktorom je svetoznáma Dobšinská ľadovájaskyňa, hrou svetla a tieňa menilo dno kaňona každú hodinu.
Popoludní vylúpilo na svetlosveta vodopádiky, ukryté v skalnej priehlbine. Voda, ako v celomRaji, je intenzívnym fenoménom a v spojení s vápencom dokážedivy.
Na poludnie sa ukázali prvídvaja návštevníci a popoludní prešla dnom kaňona väčšia skupina poľskýchturistov, s hlavami vyvrátenými dohora, nadšene cvakajúcich všetkodookola. Okrem nich ani nie desať cyklistov, a deň sa uzavrel. Letnásezóna v Slovenskom raji sa aspoň v tejto jeho časti definitívneuzavrela, príroda si môže na chvíľu vydýchnuť, kým sa uloží k zimnémuspánku.
Foto M. Barlog
